V roku 1998 som tam s priateľmi zakladal Pardubický vínny festival. Pivu fandiacich západných bratov sme vtedy začali učiť odhaľovať krásy hroznového vína. Darilo a darí sa nám. Víno je už populárne aj v tomto kraji...
Cesta tam „nahor" je pekná. Hodinku po diaľnici a potom čarovným krajom Vysočiny. Bol počiatok augusta a krajina s rybníkmi sa varila v nenormálnej horúčave. Už bolo po žatve a jablone starých odrôd boli obsypané zelenými i červenými plodmi. Cesty boli rozkopané a obchádzky boli na každom kroku. Do mesta perníkov, mlynov a koní sme prišli až v podvečer.
Ani sme sa nevybalili. Karel nás stiahol na večeru. Reštauráciu U Lva diriguje už pekných pár rokov jeho priateľ Jirko Kuřátko. Veľmi zaujímavý človek s desiatkami záľub. Amatérsky ichtyológ, potápač, gastronóm. Miluje ryby. Pod vodou i na tanieri.
Zahrnul nás výsledkami svojej vášne. O pol hodiny bola na stole obrovská spoločná misa grilovaných rýb. Nie hocijakých. Zubáč, losos, mečiar, pstruh. Vyberané fajty. Voňalo to, šmakovalo to. Škoda, že ten mečiar nebol čerstvý. Bol mrazený a bol až z Polynézie. Na celej čiare zvíťazil zubáč. (Jeden náš vinár ho nazýva „kandát"!) Ryby boli obložené drobnými pečenými zemiakmi „od zdejšího sedláka" a grilovanou zeleninou.
Jedli sme z jednej misy a vylízali sme ju dosucha. Bola to obrovská gastrokulinária. Len fľaša dobre vychladeného moravského neuburgu mi tu chýbala. Darmo je, boli sme v Pardubiciach. To víno sa tu predsa ešte neudomácnilo. Prednosť má stále české orosené...
Diskusia k článku