Vraví sa, že ľudia zrejú ako víno. Nie je to náhodné podobenstvo. Osudom vína je ročník vždy s jedinečným priebehom počasia a osudom človeka doba, rovnako nezameniteľná ako počasie. Ladislav Boroš (po maďarsky Vínový) má vzťah k vínu vpísaný už v mene. Len čo sa tento čulý sedemdesiatsedemročný muž rozhovorí, hneď vidno, že miesto, kde sa víno rodí, teda vinohrad, vidí v širších súvislostiach. Do pradiva vzťahov prírody a človeka sa usiluje zasvätiť nielen svoje vlastné deti či vnukov, ale aj ostatné mladé pokolenie Jasovčanov.
Na súčasné individualizmom presiaknuté časy prekvapujúca ľudská veľkorysosť a otvorenosť.
Na isté veci treba zrejme dozrieť, uvedomiť si ich. Situácia v slovenskom poľnohospodárstve a vinohradníctve nie je veru ružová. Čelíme obrovským výzvam – veľkým zmenám v počasí v porovnaní s tým pred tridsiatimi troma rokmi. Nehovoriac o tom, že do života vstúpila generácia mileniálov, mladých ľudí tretieho tisícročia s odlišnými predstavami o živote, ako mali ich rodičia a starí rodičia narodení pred druhou svetovou vojnou či po nej.
Rovnako ako pred desaťtisíc rokmi, keď sa z človeka lovca a zberača plodov stal poľnohospodár a o tisíc či dvetisíc rokov neskôr vinohradník a vinár, aj dnes sa treba starať o zdroje jedla aj o jedno z najväčších ľudských potešení – hrozno a víno.
Nerodí sa na regáloch supermarketov, ale stále v lone prírody, hoci ho dorábame pomocou čoraz vyspelejších technológií. Podstata zrodu našej obživy sa však nemení. Je v nej veľa neistoty a možno práve to nám pripomína, že jedlo, bolo, je a zostáva darom prírody, darom Božím.
Škola vo vinohrade
"Boli sme na slniečku a ochutnali sladučké hrozienka, bol to super zážitok,“ neskrývala radosť z vyučovania v prírode, ktoré na chvíľu oddialilo skúšanie z matematiky, biológie a dejepisu, jedna z jasovských deviatačiek Barborka Heráková. A zaželala si spolu s kamarátkami viac takýchto praktických školských hodín v prírode.
Elena Gulbišová, riaditeľka ZŠ v Jasovej, ktorá bola spolu so žiakmi na "praktikách“ vo vinohrade a pri lisovaní hrozna, ocenila, že ponuka na vyučovanie prišla z miestnej poľnohospodárskej spoločnosti Vinohrady Jasová, ktorú založila rodina Borošovcov.
"Deti na vlastné oči vidia, ako hrozno rastie, ochutnajú ho a vidia aj premenu na mušt. Niet nad osobnú skúsenosť, ktorá môže prispieť k tomu, že niektoré z detí sa rozhodnú pokračovať v štúdiu na strednej poľnohospodárskej škole,“ uvažovala nad dosahom vyučovania biológie, ale vlastne aj zemepisu či dejepisu vo vinohrade riaditeľka Elena Gulbišová. Má pravdu, vinohradníctvo je priesečníkom rôznych predmetov, ktoré by mladý vzdelaný človek mal poznať.
Kedysi dedinské deti aj ich rodičia považovali za celkom prirodzené získať vzdelanie v niektorom z poľnohospodárskych odborov, dnes je to skôr výnimka. Prečo? Možno preto, že aj na dedinách ustalo také samozrejmé pestovanie ovocia a zeleniny v záhradách či dorábanie vína vo vlastných vinohradoch.
"Nie je prekvapením, že podaktorí naši školáci nevedia, ako kvitne a vonia vinič. Preto je dôležité, aby školy mali vedľa seba priateľské, deťom otvorené a naklonené poľnohospodárske farmy, ako je naša v Jasovej,“ myslí si zástupkyňa riaditeľky jasovskej ZŠ Eva Jakabová.
Predtým než sa Ladislav Boroš vybral do chotára, zastavil sa v miestnej samoobsluhe. Nechcel prísť na pole s prázdnymi rukami. Pomyslel si: kávenkami nič nepokazím, rýchlejšie nadviažem kontakt a deti prídu s radosťou do chotára aj inokedy. Keď sa potom deti šli fotiť, prekvapil ich otázkou: "Čo sme to dnes vlastne spoločne oberali?“
"Nejaké tmavomodré hrozno s drobnými bobuľami,“ zaznela zo strapca rozjarených detí šibalská odpoveď. "No tak si to ujasnime, nebolo to hocaké hrozno, ale jedna z najlepších modrých muštových odrôd na svete Cabernet Sauvignon. Na Slovensko doputovala až z Francúzska,“ vysvetlil Ladislav Boroš.
"Ako že sa to volá, ka-ber-net,“ ukladal si názov odrody do pamäti malý počerný chlapec. A hneď slabikoval druhé čudné znejúce meno: "So-vi-ňon. Už som to kdesi počul.“ Výborne. Takto do detskej pamäti nezabudnuteľne uložená vyzerala prvá lekcia z vinohradníctva a vinárstva školákov z Jasovej.
Územie veľkého vína
Naozaj to bol krásny októbrový deň, po akom túžia maliari prírody. Vinica sa kúpala v teplých lúčoch babieho leta. Viedla k nej aleja z urastených mladých agátov, ktorú dal vysadiť Ladislav Boroš. Na obzore obkľučoval vinicu les hrajúci pastelovými farbami jesene. Vinohrady v Jasovej tvorili s poľami, priľahlými lesíkmi, alejou a dvoma rybníkmi harmonický celok. Niečo vytvorila svojou živelnou silou príroda a niečo ľudia usilujúci sa o harmóniu s ňou.
Boroš, ktorý vyše polstoročie formoval jasovský, dubnícky a semerovský chotár v ére družstiev, vraví, že niekedy sa človek zbytočne náhli v snahe dosiahnuť čo najlepší výsledok. "Niečo sme urobili dobre a v niečom sme prestrelili. Aj preto si myslím, že treba deti a mladých ľudí zasvätiť do toho, ako to na poli, vo vinici či v maštali všetko vlastne funguje,“ hovorí Ladislav Boroš v tôni mohutného jaseňa, pod ktorým stoja božie muky.
Sedíme na Podháji, odkiaľ sa otvára do krajiny so zvlnenými pahorkami krásny výhľad. Tu sa dá nad kadečím premýšľať. Jasovským chotárom preteká potok Paríž, ktorý pramení povyše v Bešianskych pahorkoch. Po ústie do Hrona sa musí predrať celým Strekovským vinohradníckym rajónom, kde sa rodia znamenité juhoslovenské vína.
V rúbanských a strekovských vinohradoch, ktoré ležia za horizontom jasovských pahorkov, legenda slovenského vinohradníctva Ondrej Korpás testoval slovenské novošľachtence nemenej známej šľachtiteľky Doroty Pospíšilovej. Dunaj a Devín celkom zákonite vysadili aj Borošovci v Jasovej, je to prirodzená domovina oboch odrôd. Ale v Jasovej sa darí aj muškátom, najmä Muškátu žltému, ktorý kvalitou produkcie ničím nezaostáva za výsadbami z Tokaja.
Dovedna na 50 hektároch rastie 22 muštových odrôd viniča vrátane vynikajúceho Tramínu červeného. A je tu, pravdaže, aj Rizling rýnsky, veď do Chateau Belá k Mirovi Petrechovi je to na skok. Spektrum odrôd zohľadňuje rozmanitosť, ktorou sa vždy vyznačovali slovenské výsadby reagujúce na klasickú širokospektrálnu orientáciu našinca, čo sa vinára prefíkane pýta: A čo ešte v pivnici máš?
Kto včas dáva, dva razy dáva
Borošovská vinica ukazuje nevídaný potenciál na pestovanie viniča na južnom Slovensku. Ešte stále ho len objavujeme a nedoceňujeme.
"Keď sme sa s otcom a bratom Ladislavom v roku 2000 púšťali do modernizácie a obnovy vinohradov, predpokladali sme, že po 20 rokoch bude slovenské vinohradníctvo, ako sa hovorí, za vodou. Lenže dnes nielen my, ale všetci, čo investovali do viníc, máme čo robiť, aby všetko úsilie spojené s oživením slovenského vína a v širšom zmysle krajiny, nevyšlo nazmar,“ hovorí starší z bratov Borošovcov Kamil. Čo z toho, že vína z jasovského vinohradu získali najvyššie ocenenia na prestížnych medzinárodných súťažiach, Vinalies Internationales Paris nevynímajúc, keď víno, teda hrozno, jeho základ, si nevie na seba zarobiť. Kamil Boroš v retrospektíve priblíži, že výrazne zefektívnili obrábanie vinohradov. Napríklad na obrobenie a udržanie vinice a okolitej krajiny v optimálnom stave nepotrebujú ako pred šiestimi rokmi odpracovať 74-tisíc hodín, ale menej ako polovicu.
No keď sa porovnajú s konkurenciou, rakúskou predovšetkým, nie a nie sa dostať na jej úroveň. Vtip je v miere a prepracovanosti podpôr, ktoré rakúska centrálna aj krajinské vlády poskytujú vinohradníkom. Nehovoriac o dotáciách, ktoré do odvetvia tečú pod kepienkom podpôr turizmu.
Nie je to však len otázka množstva podpôr, ale aj rýchlosti, s akou sú podpory poskytované. "Kto včas dáva, dva razy dáva,“ pripomína starú pravdu Kamil Boroš, narážajúc na vinohradnícke podpory ohraničené sumou 60-tisíc eur. "Čo z toho, že máme rozhodnutie, ale nie a nie uzavrieť zmluvu. Je to vizitka práce Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Vraj pracuje pružnejšie, skúsenosť vinohradníkov však podľa Kamila Boroša svedčí o tom, že čas beží a "skutek utek“.
Slovenské vinohradníctvo nemá už kam cúvať. Výmera rodiacich vinohradov, medzi ktoré patrí aj vzorne udržiavaná borošovská vinohradnícka oáza, klesla k 7 500 hektárom. Možno padnúť ešte hlbšie? Objavujú sa prognózy, že do päť rokov na Slovensku vyklčujú vinice najmenej na ploche dvetisíc hektárov.
"Nechceme byť medzi tými, ktorí zanevrú na pestovanie viniča. Vinohradom sme venovali najlepšie roky svojho života, považujeme ich za kultúrne dedičstvo krajiny, pracujeme s mládežou, ale voláme aj po zodpovednosti štátu a spoločnosti,“ uzatvára Kamil Boroš.
Diskusia k článku