Foto: Pravda - Ivan Majerský
Keď bolo hotovo vo vinici, križoval som modranské kopce. Nie len tak naprázdno. Už ako gymnazista a vysokoškolák som bol vášnivý hríbar. Nie hubár. Nosil som domov plné koše dubákov, sinákov, masliakov. Matka mi verila a naša kuchyňa často voňala sparenou zemou podhubia...
Dnes mi už nohy neslúžia. Do lesa nevykročím. A tak sa musím uspokojiť s ponukou hubového pultu v supermarkete. Je pomerne chudobná. Biele aj tmavosivé šampiňóny a hlivy. Tie prvé menované „môžem“. Nakrájam ich nadrobno a osmažím s rascou, čiernym celým korením a dvoma-troma bobkovými listami na rozpálenom slnečnicovom oleji. Nuž a potom ich zapracujem do môjho obľúbeného ratatouile. Alebo ich použijem pri príprave hubovej cesnačky, mäsovej fašírky či hubovca.
Apropo, hubovec mám rád. Jeho príprave je prostá. Rožky, údené mäso, vajcia, detská krupica, šampiňóny, soľ, korenie. Všetko to citlivo zhomogenizujte a nechajte zapiecť v hlinenom kutchane...
Občas ma ten spomínaný market poteší. Ocitnú sa tam žltooranžové kuriatka jedlé (Cantharellus cibarius). Sú z Poľska a sú pomerne drahé. Sem-tam si jedno balenie kúpim a z vrecka vytiahnem jedného hubového žolíka... Vyčkajte, ešte pár slov o kuriatkach. V našich lesoch rastú tri druhy. Okrem toho jedlého ešte drobné kuriatko lievikové (latinsky C. tubaeformis) a kuriatko sivé (C. cinereus). Tie však nikto nezbiera...
In media res, ideme na toho žolíka. V knihe Petra Poláka „Čaro rómskej kuchyne“ som našiel recept na kuriatka so slimákmi. Trochu ho pozmením. Slimáky zamením za kuracie prsia. Napred však na oleji a slanine s cibuľou a cesnakom podusím huby. Keď pustia vodu, pridám do nich nakrájané rezance kuraciny. Polopolákovu špecialitu dusím ešte slabú štvrťhodinu. A je hotovo. S prílohou sa netreba trápiť. Podáva sa to s chrumkavou francúzskou bagetou...
Diskusia k článku