Foto: Pravda
Fedor Malík
Mám smolu i šťastie. Smolu preto, že som už starý a šťastie zase preto, že mám dosiaľ svieže myslenie a zdravý rozum. Nuž neviem, viem však, že obed v študentskej menze Charitas na Heydukovej ulici v Bratislave stál vtedy dve šesťdesiat.
Za to ste si mohli napríklad celý týždeň kupovať Pravdu. V tej ste sa však nikdy nedočítali, ako v Charitase varili a či sa to tam vôbec dalo jesť. Nedalo. Jesť sme však museli.
Polievka bola celý týždeň na jedno kopyto. Napriek tomu, že sa nazývala rascová, zeleninová, hovädzia či slepačia. Na jej povrchu plávali veľké tukové oká.
Dva–tri razy do týždňa bolo na obed i mäso. Varená sliepka, fľaksňa hovädzieho, fašírka. Vyprážaný šniceľ bol zásadne v piatok. Kvôli prevýchove. Politruk jedálne dobre vedel, že sa ho veľa neminie.
Mäsovou pohromou v Charitase bolo však hašé. Pomleté mäso z celého týždňa a v ňom veľa soli, korenia, cibule a petržlenovej vňate. Všetky tie prísady pre istotu. Aby hašé nesmrdelo. Dobré hašé, vravia dobrí kuchári, sa musí nechať zapiecť. Toto naše sa však zásadne podávalo v stave nenewtonovskej kvapaliny.
Dal som si ho iba raz a nedojedol som ho. Musel som rýchlo vybehnúť z jedálne. Zhnusil mi ho môj starší kolega Jožko Balan. K čomu ho prirovnal, to vám, žiaľ, nemôžem napísať...
Dry, veď si na Vareche, tak postni svoj recept na fučku zapečenú s čímkoľvek... už sa tešíme...