Foto: Shutterstock
Mespilus germanika (mišpuľa nemecká) je z čeľade ružovitých (Rosaceae) a pochádza zo západnej Ázie. K nám ju pravdepodobne priniesli v 13. storočí Nemci. (Existuje ešte mišpuľa japonská Eriobotrya japonica, ktorá má žlté plody a príjemnú nakyslú dužinu...) Plody „našej“ mišpule sú vajcovitoguľaté, majú zelenkavo-hnedú farbu a jedlé sú až po prvých mrazoch.
V našej záhrade mi rastú dva jedince tohto „zázraku“. Nádherne kvitnú počiatkom leta a rajsky voňajú. Je to najkrajší kvet v Malých Karpatoch... Tohto roku moje mišpule čakali na mráz až do polovice novembra. Pozberal som ich, vysypal do vangľa, opláchol vo vlažnej vode a začal pracovať.
Bola to šipľavá robota. Každému plodu som urezal hlavičku, vytlačil z neho dužinu, tú som zhomogenizoval s trochou vody na malom plameni a prepasíroval cez jemné sitko. Mišpuľové pyré som potom zahustil piškótovou strúhankou, ochutil limetkovou kôrou, vanilínovým cukrom, škoricou a pár kvapkami karibského rumu. Voňavú mišpuľovú masu som prepracoval rukami a v dlaniach som tvaroval jednu guľku za druhou.
V kastróliku na horúcom sporáku sa už roztápala horká čokoláda s maslom. Guľky som napichol na drevené špáradlá, „vykúpal“ v čokoláde nenewtonovského charakteru a uložil do papierových košíčkov. Tam som ich ešte, farebne aj chuťove, oživil „čerečničkou“ na torte. Išlo o skutočnú divú čerešňu z vlastnej záhrady v kompóte ročníka 2025.
Malíkov dorast hltal čokoládové guľky s čerešňou „len tak“. Dospelí ich pojedali dôstojne. Pochlipkávali k nim prírodne sladké ľadové víno od skvelého šenkvického vinára. Prečo šenkvického? Možno aj preto, že „Čaníkovce“ patria do Modranského vinohradníckeho regiónu...
Diskusia k článku