Speváčka Mária Čírová: Chcela som všetko zvládať sama

Foto: Archív Márie Čírovej

Mária Čírová si množstvo fanúšikov získala už svojím debutovým albumom (2008), najmä piesňou Búrka, v ktorej sa predstavila ako pôsobivá speváčka, skvelá skladateľka a klaviristka. Na konte má už päť albumov, z ostatných najviac zarezonovala pieseň Unikát. Zároveň je jednou z našich najvplyvnejších influenceriek, ktorá svojimi názormi ovplyvňuje státisíce fanúšikov na sociálnych sieťach.

Ako dievča ste milovali spev, hrali ste na klavír a snívali o tom, že budete mať veľkú rodinu. Dnes ste známou speváčkou a spolu s manželom vychovávate tri deti. Splnili sa vám teda dievčenské sny?

Áno, až teraz môžem potvrdiť, že keď človek o niečom sníva a zároveň miluje to, čo robí, celým svojím srdcom, môže veľa dosiahnuť. Ale nevedela som vopred, že cvičím na klavíri preto, aby som raz stála na pódiu ako speváčka reprezentujúca svoju krajinu. Alebo že pätnásťročná čítam časopisy o materstve, pretože budem mať skoro deti. Až teraz vidím, že som skutočne kráčala cestičkami, hoci niekedy kľukatými, ktoré ma priviedli do vytúženého cieľa. Naozaj som sa stala úspešnou speváčkou a mamou troch detí. Aj keď nebolo vždy všetko podľa mojich predstáv. Napríklad vždy som síce túžila spievať za klavírom, no súčasne aj s veľkým zborom za mnou. Ale Slovensko je maličké a tento sen sa nedá úplne naplniť. Keď človek o niečom sníva, je veľmi dôležité, aby prijal to, že všetko nie je najdokonalejšie, uvoľnil sa a otvoril životu. Aj ku mne preto prišli úplne iné možnosti, začala som moderovať, som influencerkou, stála som na mólach ako modelka. Nečakala som teda na vysnívanú príležitosť, ktorá by možno ani nikdy neprišla alebo až niekedy v šesťdesiatke a až vtedy by som si povedala – splnil sa mi sen.

Áno, boli to kľukaté cestičky, veľmi živo si pamätám, ako ste pred pár rokmi uvažovali o tom, že so spievaním skončíte. Čo sa vtedy stalo? Boli ste maminou dvoch detí, veľa ste koncertovali, bolo toho zrazu priveľa?

Áno, a presne preto som sa rozhodla, že si vytvorím život, v ktorom je viac voľna a slobody. Dovtedy sme boli s manželom, ktorý je aj mojím hudobným producentom a manažérom, každý deň na cestách a vnútorne som cítila, že ma to zožiera. Na jednej strane som robila prácu, ktorú milujem, spievala som, spoznávala nádherné miesta na Slovensku, bolo to krásne obdobie, no na strane druhej mi chýbala sloboda. A viete, aké náročné je pri našom povolaní oslobodiť sa a povedať si, nič ti neujde, len relaxuj a dopraj si mesiac voľna. Keď je človek úspešný v kariére, uvažuje o tom, či môže spomaliť. Dlhé roky sme sa s manželom rozprávali o tom, že by sme sa nemali báť odísť. A skutočne sme to zvládli. V lete, v čase najväčšej muzikantskej sezóny, sme vyradili všetky koncerty. Najťažšie to bolo pre môjho manžela, ktorý denne dvíhal telefóny so slovami nie, nebudeme môcť prísť. Pamätám si, keď prvýkrát odmietol koncert, bol vtedy január, prišiel za mnou do kuchyne a opýtal sa: Myslíš, že robíme dobre?

Speváčka Mária Čírová s manželom Marošom Kachútom.
Foto: Archív Márie Čírovej

A aké to bolo, keď ste mali prvé voľné leto?

Úžasné, prežili sme ho spolu s deťmi. Vtedy sme mali Huga a Zoe, grilovali sme, bicyklovali sa, v okolí Bratislavy sme spoznávali nové zákutia, trávili sme spolu veľa času. Vysadili sme si krásnu záhradu so stromami, kvetmi, odvtedy pestujeme aj vlastnú zeleninu a ovocie. Naučili sme sa piecť takú dobrú pizzu, že keď ju ochutnal môj brat, ktorý dlho žil v Taliansku, nechcel veriť, že sme ju skutočne pripravili doma. Potom prišla jeseň, začali sme koncertovať, boli sme oddýchnutí a prežívali veľkú radosť z našej práce. Už 11 rokov pripravujeme aj úspešné vianočné turné, ktoré si veľmi užívame. Možno aj pre tie spoločné letá, keď sme s deťmi prežívali neobmedzený čas, máme s nimi taký krásny vzťah a rozprávame sa spolu skutočne o všetkom. Mesiace voľna sa nám úplne vyplatili.

Ste úspešná influencerka, na Instagrame máte státisíce followerov. Oddychujete aj od tohto sveta?

Áno, aj influencerský svet je jeden kolotoč. Keď nepostujete dlhšie na sociálnych sieťach, automaticky to Instagram vyhodnotí tak, že zníži dosah vašich príspevkov aj na 5 %. Ale ani toho sa netreba báť. Aj teraz mám za sebou trojmesačné obdobie poľavenia, keď nepostujem každý deň videá, aby som si užila nášho najmladšieho, dnes už takmer dvojročného syna Rubenka. Viem, že aj keď dosah mojich príspevkov padne a ja sa po čase s veľkou energiou, ktorú cítiť aj cez displej mobilu, pustím do postovania, po dvoch týždňoch to opäť vystrelí hore. Musíme veriť životu, že naše rozhodnutia sú fajn a všetko dobre dopadne.

„Milujem oslavy. Sme veľká rodina, pochádzam zo štyroch súrodencov, a tak si z detstva pamätám, že mal stále niekto oslavu, na ktorej sa opekalo, grilovalo, hralo a spievalo.“

Sociálne siete si spravujete sama?

Áno, spravujem si ich sama, pretože chcem, aby boli osobné. Radšej ľuďom na rovinu poviem, že im neodpisujem do správ preto, že nie je čas. Ale keď odpíšem hoci len srdiečko, je to úprimné a od srdca im tak hovorím, že im ďakujem za podporu. Inak som ten typ, ktorý keby mohol, radšej by mobil hodil do rieky. Preto obdivujem môjho manžela, ktorý vybavuje všetky naše pracovné veci s mobilom na uchu. Najradšej mám prítomné okamihy, osobné stretnutia, napríklad aj keď organizujem oslavy, mobil ide bokom a venujem sa naplno hosťom.

Ako vyzerajú vaše rodinné oslavy?

Milujem oslavy. Sme veľká rodina, pochádzam zo štyroch súrodencov, a tak si z detstva pamätám, že mal stále niekto oslavu, na ktorej sa opekalo, grilovalo, hralo a spievalo. Spomínam si na to s veľkou láskou. Moji rodičia sú amatérski muzikanti, ocko počas celého môjho detstva skladal pesničky, ktoré máme uchované v spevníku, na žiadnom spoločnom rodinnom stretnutí nechýbala gitara. Aj my s manželom veľmi radi chystáme oslavy, nakúpime balóny, z krepového papiera vystrihujeme pásiky, ktorými oblepíme stojany z koncertnej aparatúry. Naša Zoe a Ruben sú letné deti, vyzdobíme teda terasu, nainštalujeme balóniky, vo vzduchu poletujú stuhy z krepového papiera, deti z toho majú veľkú radosť. Rada pečiem torty, vždy sa opýtam, s akou náplňou by si ju oslávenec prial, či s tvarohovou, čokoládovou, malinovou, a podľa želania ju vytvorím, trvá to niekedy veru aj dvanásť hodín. Robievam totiž aj štvorposchodové torty, kým ich naplním a stuhnú všetky polevy, prejdú celé hodiny. Rada pripravujem aj slané pohostenie, ako sú domáce pizzové závitky plnené pestom alebo paradajkovou omáčkou so syrom gorgonzola, ktorý sa krásne naťahuje, keď si z tejto dobroty odlamujete. Deti milujú moje osie hniezda a najmä rumové mesiačiky. Hugo mi vždy hovorí, nech upečiem jeden plech len pre neho. V lete robievam nanuky, najčastejšie z ovocia z našej záhradky, malinové, jahodové, melónové, no obľúbené sú aj z kivi.

Na obľúbené rodinné oslavy Mária pripravuje poschodové torty.
Foto: Archív Márie Čírovej

Aj záhradke sa venujete spolu s manželom?

Veľmi radi spolu pracujeme v našej krásnej úžitkovej záhradke, kde si dopestujeme zeleninu aj ovocie. Chováme aj sliepky, aby som na svoje torty a koláče mohla stále používať domáce vajíčka. Zo záhrady sme si spolu s manželom vytvorili oázu a veľmi sa z nej tešíme.

Mnohé z nás, ktoré sme mamy, zápasíme s problémom, aby naše deti netrávili priveľa času s mobilom a elektronickými zariadeniami. Ako sa s tým pasujete vy?

My rodičia sme zaťažení prácou, aj inými povinnosťami, ktoré sa na nás valia a navyše máme starosti s mobilným svetom, ktorý zasahuje do života našich detí. Je to nový fenomén, o ktorom ešte ani nie je popísaných veľa kníh. Mnoho ľudí je alternatívnych a nechávajú deti, nech si samy vyberajú, čomu chcú venovať svoj čas. Iní zasa deti prihlásia na krúžky, napríklad na klavír, a keď dieťa zistí, že musí cvičiť a povie rodičom, že sa mu na hodiny už chodiť nechce, odhlásia ho. No ja do tejto kategórie rodičov nepatrím, hoci som od detstva snívala o tom, že budem kamarátkou svojich detí. Mamička ma mala pred štyridsiatkou a mne sa zdalo, že sme vekovo priveľmi vzdialené, preto som túžila mať deti veľmi skoro. Vďaka Bohu sa to aj podarilo, no pochopila som, že ak majú v živote niečo dosiahnuť, musíme mať jasne stanovené hranice. Veľmi by som chcela byť priateľská a povoliť im aj sledovanie telky po desiatej večer, ale to sa nedá. Naša Zoe hrá v dennom seriáli, obaja chodia do anglickej školy, musia sa veľa učiť, pripravovať, hrajú na klavíri, Hugo športuje, máva plavecký krúžok. Musia mať režim, aby počas dňa vedeli fungovať. Preto sa u nás cez týždeň nepozerá televízor a cez víkend len po anglicky. Síce to bolo na začiatku utrpenie, no zvykli si, že keď im kúpime nové DVD, prvýkrát si ho pozrú v slovenčine a potom len po anglicky. Dôležité je nájsť deťom krúžky, ktoré ich budú tešiť, vtiahnu ich do deja. No keď nemajú nič, čoho by sa chytili, skĺzne to do sledovania TikToku a Instagramu, teda zažívajú niečo, čo detský svet vôbec nepotrebuje.

„Keď som chcela ľuďom ukázať, že všetko zvládam sama, neprichádzala od nich pochvala.“

Máte veľkú rodinu, ktorú milujete, krásny dom, záhradu, no zároveň aj náročnú prácu, v ktorej musíte vždy ísť na sto percent. Ako sa vám darí všetko zorganizovať, aby bolo ešte aj upratané a navarené?

Je to skutočne náročné, nemôžem sa tváriť, že mám vždy vyupratované a navarené. Stáva sa, že si objednáme jedlo a veľmi nás teší, že podporíme aj miestne podniky. S nadšením ochutnávame nové kuchyne, či už je to ázijská, talianska, francúzska, radi ich s manželom skúmame a potom si ich varíme aj doma. My sme s mužom dvojica, ktorá sa vo všetkom dopĺňa, a preto ani doma nemáme rozdelené práce na mužské a ženské. Ktokoľvek, kto je doma a vidí, že niečo chýba v chladničke či medzi vecami na údržbu domácnosti, ten ide do obchodu, všetko zabezpečí a aj navarí. Aj môj muž vie variť, oprať, žehliť, keď je to potrebné. Neobviňujeme sa ani vtedy, ak sa ráno dohodneme, že niečo treba zabezpečiť a vyfúkne nám to z hlavy. Skrátka ten, kto môže, sadne do auta a vybaví to. Nemáme čas na zbytočné hádky.

Dcéra Zoe nielen pekne spieva, ale aj hrá v televíznom seriáli.
Foto: Archív Márie Čírovej

Vy ste s manželom dokonalý tandem, ktorý ťahá za jeden povraz...

Áno, musíme sa na seba spoľahnúť, pretože moji rodičia žijú v Trnave, Maroškov otecko zomrel a mamička je už vo vyššom veku, má 85 rokov. Dlhé roky bola veľmi aktívna, plná energie, no zastihla ju choroba, preto sa o ňu dva roky staráme. Navaríme jej, pripravíme, prinesieme, vybavíme všetko, čo potrebuje. A aby aj u nás všetko fungovalo ako treba, už pár mesiacov mám opatrovateľku, ktorá k nám príde, postráži Rubenka, keď niečo potrebujem vybaviť a nechcem mu narúšať režim. Raz za týždeň mi skvelá pani dôkladne poupratuje, doma je potom všetko voňavé a krásne. Som šťastná, že mám tieto úžasné ženy vo svojej blízkosti, pretože mám čas venovať sa aj vďaka nim svojej práci. Keď som nemala pomoc, bolo to pre mňa veľmi náročné, musela som rýchlo uspať Rubenka, upratať kuchyňu, odložiť bielizeň, viete, koľko sa toho v domácnosti pri päťčlennej rodine nakopí. Môj muž mi hovoril, aby som sa z toho nezbláznila, že predsa nemôžem chodiť spať v noci o jednej preto, že chcem mať v dome vždy čisto. Dlho som bojovala s tým, či niekoho vpustím do našej domácej oázy. Chcela som všetko zvládnuť sama, ale potom som si povedala, prečo? Najťažšie bolo rozhodnúť sa a prijať pomoc. A dnes som veľmi spokojná, naša pani upratovačka je úžasná žena, na ktorú sa vždy veľmi teším a keď odchádza, je všetko čistučké a ja sa spokojne môžem venovať vareniu a svojim deťom.

Možno to ťaháme na všetkých frontoch do úplného vysilenia preto, že čakáme od svojho okolia pochvalu. Bol to aj váš príbeh?

Keď som chcela ľuďom ukázať, že všetko zvládam sama, neprichádzala od nich pochvala. Lebo keď sa posťažujete, čo všetko robíte, ten druhý vám povie, prečo sa na to nevykašleš, načo to robíš a pre koho? Pochopila som, že je to môj svet, že by mi malo ísť o to, aby som bola spokojná. Ak potrebujeme pomoc, nebráňme sa jej. A ak si chceme všetko urobiť samy, žime prítomnosťou, vkladajme do upratovania energiu vďačnosti za to, že máme veľkú rodinu, aj keď práve preto upratujeme ohromnú kopu bielizne. Lebo byť vždy pri domácich prácach nervózna je veľmi smutný život.

Tvoríte stále aj nové pesničky?

Nemôžem žiť bez tvorenia, stále zbieram nápady, no situácia sa mení. Snívala som o tom, že budem tvoriť pesničky a stále vydávať albumy. Časom som zostala zaskočená a prišli aj malé sklamania. Stalo sa totiž, že sme vytvorili album so 14 skladbami a rádiá z neho hrali jednu pesničku. A kým vytvorím 14 skladieb pri dvoch, dnes už troch deťoch, to veru trvá aj dva roky. Musela som to prijať ako fakt, dnes som už od toho oslobodená. Napríklad pesničku Unikát nechcelo hrať ani jedno rádio, hoci mne sa veľmi páčila. Zavesili sme ju na youtube a až keď dosiahla takmer milión zhliadnutí, prišlo prvé rádio, ktoré povedalo, že ju vyskúšajú hrať. Dnes už ju hrajú všetky rádiá a ľudia po celom Slovensku ju so mnou na koncertoch spievajú od začiatku do konca. Je to neuveriteľné, ale myslím si, že ak v živote niečo má vyjsť, tak to vyjde. Môj život je jedno plynutie, nechávam sa ním viesť a veľmi sa mi to vypláca.

„Chcela som všetko zvládnuť sama, ale potom som si povedala, prečo? Najťažšie bolo rozhodnúť sa a prijať pomoc.“

Áno, je to obdivuhodné. Keď sme hovorili na začiatku rozhovoru o tých kľukatých cestičkách, určite ste mali na mysli aj mnohé predsudky, ktorým ste v živote museli čeliť.

Vôbec mi neprekážajú predsudky, aj keď som im skutočne čelila, najskôr boli o tom, že je medzi nami s manželom veľký vekový rozdiel. Počúvala som: to on ťa nechá... Keď som rodila v dvadsiatke, počúvala som názory, že predsa nemôžem mať deti tak skoro. Aj môj manžel bol pri druhom dieťati opatrný. Opýtal sa ma, či poznám nejakú slovenskú speváčku, ktorá s dvoma deťmi stále spieva a koncertuje. Odpovedala som nie, no pre mňa bola rodina vždy viac ako kariéra. Predstavila som si, že ak si pôjdem zaspievať len raz za čas, aj tak to bude pre mňa skvelé dobíjanie bateriek. Ľudia mi často hovoria, že obdivujú moju odvahu a aj energiu, vďaka ktorej zvládam rodinu aj kariéru. Stále sa im snažím vysvetliť, že som si rodinu založila úprimne a nevadí mi, že ma v mojej práci veľakrát zastavila. Stále môžeme byť predsa šťastní tam, kde sme. Veľmi sa mi páčia slová Alberta Einsteina, ktorý hovorí, že sú dve možnosti, ako sa dá prežiť svoj život. Jedna akoby nič nebolo zázrakom a druhá akoby zázrakom bolo úplne všetko.