Foto: Pravda - Ivan Majerský
Dnes si naň hádam už nik nespomenie. Nuž a Marulku si pamätajú len tí najstarší z nás. Bolo to útle a usilovné žieňa, ktoré vyrástlo a žilo v skromných pomeroch v modranskom „Šanghaji“. Vzdelania sa jej nedostalo a fyzicky ťažké práce vo viniciach nezvládala. Kdeže ťažké vidly, kdeže široký škrabák. Jej útle ručičky ani len ich rúčku neobsiahli. Inak však bola „robotná“ a živila sa, ako sa len dalo.
V dospelom veku sa dopracovala do pozície pomocnej zdravotnej sestry. Vypomáhala v „ústave národného zdravia“ a bola aj zdravotnou sestričkou modranských futbalistov, v tom čase potácajúcich sa na chvoste okresných súťaží...
Pomerne zdatná bola aj v oblasti gastronomických návykov. Obstojne varila a na zápasy si nosila kanvičku so šošovicovou polievkou či omáčkou. K tomu kollárovský chlebík a dve natvrdo uvarené vajcia... Tradičný to malokarpatský pokrm.
Zostal som mu verný dodnes. Pripravujem si ho z červenej šošovice (tá nezdúva!) alebo jednoducho po trampsky, zo šošovice z konzervy. Je to rýchle a hovorte si, čo chcete, aj spoľahlivo chutné. A obed či večeru máte na stole za dvadsať minút!
Šošovicu opražím na cibuľke, pridám mäsový či zeleninový vývar, dva bobkové listy, nové aj čierne korenie, soľ, trochu octu, a keď omáčka chladne, zapracujem do nej jednu kyslú smotanu. Najlepšie šestnástku. A k tomu opäť spomínané Marulkine vajíčka a chrumkavý ražný chlieb. Neviem však, čo k tomu popíjala Marulka. Ja, ak dovolíte, si do pohára nalejem už čistiacu sa tohtoročnú Peseckú leánku z firiglovskej vinice...
Diskusia k článku