Ilustrácia: Shutterstock
Keď horia všetky štyri horáky na sporáku, od radosti tancujem odzemok. Milujem varenie. Som ochotná otrocky stáť pri kombinovanom zázraku techniky a do nemoty počúvať piezoelektrické hádzanie iskier a jemné syčanie ohňa. V rúre pečiem. Všetko možné aj nemožné, okrem koláčov. Neznášam pečenie. Nejde mi to. Nevypestovala som si lásku k pečeniu. A čo?
„Mamina, ty sa necháš zahanbiť naším tatom?“ neveriacky sa krútili dve detské hlavy na tenkých krkoch a upierali na mňa spýtavé pohľady.
„Bublanina, to je nič,“ kasal sa Jonáš a objal oboch synov okolo pliec, „ale keď upečiem tortu, to budete hľadieť. Ako čerstvo vyorané myši.“
„Čo tým chceš povedať, že ja by som to nezvládla?“ urazene som sa spýtala manžela. A ten paznecht jednoducho prikývol, akože áno, neupiekla by som ani hrnčekový koláč. Zaumienila som si, že im všetkým trom vlastnoručne upečeným koláčom vyrazím dekle na hlave. Ešte teda neviem, kedy a čo ma bude inšpirovať, musím si to nechať uležať v hlave. A príležitosť nedala na seba dlho čakať.
„Vlasáčovci nás pozvali k nim na záhradu. Kúpil som po ceste ich deťom fúrik a lopatku. Majú tri a štyri roky, tak som sa hádam trafil. Na záhrade je pieskovisko a naši chalani sa môžu zahrať s malými alebo mastiť s nami karty, čo poviete?“ Jonáš sa obrátil na Tomáša a Boba. Tí neurčito pritakali. Margitka a Janko Vlasáčovci sú naši priatelia. Bývali sme kedysi v jednom dome, ale oni sa neskôr odsťahovali, no zostali sme priateľmi. Vtedy ešte nemali deti. Teda synov. Rovnako ako nám sa im nepošťastilo dievčatko. Ale čo nie je, vraj môže byť. Ešte sa chystajú na tretie. Zbalila som chalanom veci, deku, nafukovačku, futbalovú loptu a pre Margitku a Janka nejaký trúnok a slané. Z obchodu. Je leto, je teplo, pod zub stačí niečo malé, keď vieme, že sa tam bude grilovať. Do odchodu na záhradu zostávali tri hodiny. Napadlo mi, že teraz je tá pravá chvíľa. Teraz dokážem tým mojim trom neveriacim Tomášom, že ak chcem, piecť viem. Na internete som si našla ten najtriviálnejší recept na piškótový koláč.
„Na tom, dievča, nemôžeš nič pokaziť. Je to jednoduché ako facka,“ mrmlala som si popod nos.
„Kto chce facku?“ zakričal Jonáš z obývačky. Ten má uši ako netopier. Ale keď niečo od neho chcem, tvári sa ako tetrov.
„Ale nič, povedala som tácku. Nie facku. Tiež počuješ, čo nemáš,“ odvrkla som a za Jonášom sa zabuchli dvere na detskej izbe našich chalanov. Jasné, že tí traja išli skladať lego. Návod z počítača. Sú posadnutí nejakým Máriom. No, hovadina, strata času. Ale pre chlapov, ktorým jednému rastie páperie pod nosom, druhý zapustil bradu a tretiemu tečie zatiaľ mlieko po brade, je to obrovská zábava. No nič, prekvapím ich. To budú oči pučiť, keď sa vyvalia z detskej izby a na stole bude tróniť piškótový koláč potretý jahodovým lekvárom. Alebo by som mohla vymiešať maslo s cukrom. A môžem pridať aj kakao, skrslo mi v mysli a už som musela sŕkať slinky, čo sa mi nazbierali v ústach. Vybrala som veľkú misu a podľa receptu pridávala ingrediencie. Tie som si nachystala vopred. Mixérom som ušľahala bielok. Kto by sa s tým kašľal ručne, no nie. Opatrne som ho vmiesila do masy a tú som natrela na vymastený a strúhankou vysypaný plech. Predhriatu rúru som stíšila na požadované stupne, ešte raz skontrolovala, či som niečo nezabudla. Znervózňovalo ma, že sa mi neustále malé písmenká v mobile strácali, že som si ho znovu a znovu musela rozklikávať, ale čo som mala robiť, keď sa v našej domácnosti nenachádza jediná kniha o pečení. Vložila som plech do rúry a aby som udržala synov a Jonáša v dostatočnej vzdialenosti od kuchyne, vošla som do izbičky.
„V rúre pečiem. Všetko možné aj nemožné, okrem koláčov.“
„Vstup len do dvadsaťpäť, mamina! Nečítala si oznam na dverách?“ osopil sa na mňa Bobo.
„Aký nápis?“ Vyšla som von z izby. A fakt. Na dverách bol hrubou fixkou napísaný odkaz, ale ja som mu neporozumela.
„Myslí sa dvadsaťpäť kíl či rokov? Ha–ha,“ ironicky som sa zaškľabila sa sadla si na Tomášovu posteľ a akože som so záujmom sledovala, ako stavajú obrovskú loď. Tí traja zo mňa neboli nadšení, to musím potvrdiť, ale ja som tvrdohlavo sedela, akoby som chcela vysedieť vajcia. Apropo, vajcia som tam nezabudla dať, napadlo mi.
„Niečo tu smrdí,“ povedal Jonáš a obzrel sa na mňa.
„To akože som sa neumývala, či čo?“ urazene som pokývala hlavou.
„V kuchyni... niečo horí!“ Všetky tri hlavy mužov môjho života sa obrátili na mňa. Ani jednému nenapadlo, že by mal zdvihnúť zadok. Čo mi ostávalo. Vstala som a keď som vošla do kuchyne, bola v sivom oblaku dymu. Štípali ma oči. To mi už tí traja boli v pätách. Otvorila som rúru a... koláč nebol krásne žltý, ale prechádzal z tmavohnedej do čiernej. A vtedy mi to došlo. Ja som zabudla na kypriaci prášok!
„Mamina piekla! Chcela nás prekvapiť! No, ako to dopadlo, nie je pre nás žiadne prekvapenie,“ prekrikovali sa tí traja a ja som sa rozplakala. Tak usedavo, že mali čo robiť, aby krotili svoje chvejúce sa bránice. Jasné, že to nevydržali a začali sa smiať ako závodné kobyly. Urazene som vyletela z bytu. Bežala som do blízkej cukrárne a tam som si dala zabaliť do škatule pre každého dva kusy zákuskov. Spolu, prosím pekne, šestnásť kusov. Pri platení mi krvácalo srdce, ale čo som mala robiť. Päťdesiat eur som oželela. No nič, tento mesiac vynechám kaderníka. So škatuľou plnou zákuskov od výmyslu sveta som prišla domov. Byt bol prázdny. Tí mi zdrhli! Ale kým som stihla domyslieť, zazvonil mi mobil. Položila som koláče na kuchynskú linku.
„Agátka, už sedíme v aute na parkovisku.“ Len čo som si skontrolovala frizúru v zrkadle v kúpeľni, bežala som pred dom. Nasadla do auta a ani nie o pätnásť minút sme boli u Vlasáčovcov na záhrade vo Vrakuni. Jonáš dal chlapcom fúrik a lopatku a vtedy mi to docvaklo. Až ma zalial pot. Ja som krabicu so zákuskami nechala na kuchynskej linke, kurnik šopa, antilopa.
„To nevadí, maminka,“ štipol ma do pleca syn Tomáš, „my sme doniesli koláč, čo si piekla.“
Zvraštila som obrvy. Nechápala som.
„Aha, a akú radosť majú z tvojho koláča chlapci!“ zaškľabil sa Jonáš, môj zákonitý, a naozaj. Môj spálený piškótový koláč im niekto nalámal na kúsky a oni si ho nakladali a vozili vo fúriku. Ako stavebný materiál. No neurob iným radosť, aj keď sa smejú na môj účes... teda účet.
Diskusia k článku