Bolo to pred pár rokmi, keď som sa vybrala do Bratislavy na Kramáre . Mala som problémy s chrbticou a išla som na vyšetrenie za mojou lekárkou.
Na Račianskom mýte zastavil trolejbus číslo tuším 269, nie som si už istá, ale to je jedno - išiel rovno pred nemocnicu. Horko-ťažko som nastúpila prednými dvermi, troleják bol tak natrieskaný, že bolo umenie dostať aj lístok na štiknutie do tej malej skrinky na tyči. Ako som sa prebojovala o meter dopredu, zostala som stáť, držiac sa rukou tyči.Trolejbus naštartoval tak sprudka, že všetci, čo sme tam stáli, sme mali čo robiť, aby sme udržali rovnováhu. Čo čert nechcel, zrazu som pocítila prudkú bolesť ľavej nohy, pani, ktorá predomnou stála mi celou váhou šľapla na prsty.
Božinku, to bola bolesť! No nedalo sa nič robiť, už sa stalo! Cesta pomaly ubiehala ulicami Bratislavy, a ja som sa započúvala do rozhovoru predo mnou. Pri stene vpredu naboku sedeli na lavici dvaja dôchodcovia. On a ona v pokročilom veku a každý z nich sa rukou opieral o palicu.
"Pozerám sa, že aj vy idete tuším na Kramáre..." - prihovorila sa Ona Jemu . On jej hneď odpovedal, že veru ide aj on, lebo má problémy s nohou. Ona mu drukovala tým, že začala opisovať svoje bolesti chrbtice. Do rozhovoru sa zamiešala i žena predo mnou, čo ma tak nečakane obšťastnila cvaknutím opätku na čižme, ktorú mala obutú.
- " jej, to je náhoda, aj ja tam idem- za mamičkou, ona tm leží tiež s bolesťami chrbtice".
- " A jak je stará tá vaša mama?" - spýtala sa pani s paličkou.
-" No dosť, už má 73 rokov a také mala včera strašné bolesti v krku, že sme ju museli odviezť do nemocnici, leží na neurológii,tak sa idem spýtať, ako na tom je." - odpovedala pani predo mnou.
Cesta ubiehala veselo v tesnom zomknutí všetkých v trolejáku. A ja som si povedala, fajn, budem sa tej ženskej držať, lebo už som aj zabudla ako sa na tú ženskú neurológiu ide.
Keď sme sa všetci doslova vysypali pred špitálom, snažila som sa ísť za tou ženskou, ale akosi sa mi stratila v tej spleti ľudí. Ale pamäť mi dobre slúžila,hneď som sa vedela zorientovať a našla som výťah. A podvedome, úplne automaticky som stlačila 6 - poschodie, kde som mala vystúpiť. Skôr, než sa výťah zatvoril, videla som , ako sa medzi dvere vrútila moja "kamarátka" z trolejbusu:"Počkajte, počkajte na mňa, aj ja idem hore.."Vo výťahu okrem nás dvoch bola ešte jedna pacientka a v kúte ležérne opretá v rohu prežúvala moletná sestrička, dívajúc sa "do blba", zatvorená do svojích myšlienok.
Moja kamarátka z trolejáku siahala na tlačítka a v tom som jej ja povedala:"Nemusíte, pani, ja som už stlačila šesťku".
Pani sa usmiala a zrazu udivene na mňa pozrela:"Pani, a ako vy viete, že ja idem na šestku , my sa poznáme?
"
.Kľudným, tichým hlasom som jej odpovedala:"Nie nepoznáme, ale jáááá viem všetko:"
V tom okamihu sestrička v rohu prestala prežúvať a dvihla svoj zrak hore na mňa, lebo jednoznačne som nad všetkými prítomnými vyčnievala aspoň o jednu hlavu.
Kamarátka z trolejáku len zakrútila hlavou., lebo zjavne rozmýšľala nad mojou odpoveďou.A vtedy do mňa vošli všetci čerti a dostala som chuť zahrať sa s ňou.
-"Kľud, nebojte sa, nemusíte sa báť o mamičku, aj ja mám tak starú maminu ako vy, aj ona tu ležala a pomohli jej..."
No to už bolo na tú pani priveľa!
-"Prosím vás, vy ma udivujete. Ja nechápem! Ako viete, že ja idem za mamou , koľko má rokov a čo jej je?"
"Já viem všetko..." opäť som jej kľudným tichým hlasom odpovedala a pritom som sa jej hypnoticky dívala do jej prekvapených, naširoko otvorených očí.
Periférným zrakom som sledovala sestričku., výťah nás vozil hore - dole a bola som presvedčená, že aj zabudla, na ktoré poschodie chcela ísť.
Aby som tú moju známu z trolejáku ešte viac šokovala, tak som jej povedala:" Jáááá viem aj to, že ste sem neprišla ani peši, ani autom, ale trolejbusom č. 269!" - sranda, ako taká vec dokáže urobiť divy. Ledva dýchala.... V tom sa výťah zastavil na 6. poschodí, dvere sa otvorili a ja som moju zhypnotizovanú spolucestujúcu pomaličky vytláčala von:"Tak, už sme tu, vystupujeme..." Ešte skôr, než sa výťah odporúčal na iné poschodie, som videla sestričku, ako nechápavo stála ako priklincovaná a zabudla aj na žuvačku v hube.
Zostali sme stáť na chodbe pred výťahom. Ej, ale som bojovala sama so sebou - mám jej to povedať - nemám jej to povedať? Nechám ju v tom tajomnom nevysvetlenom stave, a bude na mňa spomínať ako na Sibylu / ako tá sestrička, čo sa to už nikdy nedozvie :)) /, alebo jej to vyklopím. Ale keď som videla jej červenú tvár od vzrušenia a neustále opakovala slová "nechápem, nechápem, já si to neviem vysvetliť",prišlo mi jej ľúto, chytila som ju cestou na oddelenie okolo ramien a so smiechom som jej povedala:" No to je tak... ani ja som neprišla ani autom, ani peši, ale prišla som tiež trolejbusom č. 269. A celou cestou som stála za vašim chrbtom a vypočula som si váš rozhovor, či som chcela - alebo nechcela. A preto "Jááá viem všetko"."
Škoda - mohla som jej to nepovedať, iste by tento príbeh rozprávala aj svojím vnúčatám :))))))
/ príbeh z:usmevneivazne.blogspot.com , ktorý som zažila na vlastnej koži /
-oioioioioioioioio-
A fčuleky - šups- hybajte pécit, uklúdzat a malovat vajcá :))
a ja -že-odkiaľ ten príbeh poznám..??trápim hlavu...ešteže si na konci dala tú infosprávu...nuž-z tvojho blogu.../to už tá hosipa vládne-občas som z nej na dne../
a takto sa rodia rozprávky..bájky..sibyly... to enem by sme veselšie si žili...:-)
@denyany
nooo-z tohoto majú moji chlapi mindráky-neznášajú-mama mala zasa pravdu-asi to ponižuje ich ješitnosť..!!a tak často trpia..:-))))
Ale aj tí mladí pochopia, tak ak aj my - že keď máš už nejaký ten rok odžitý, všľeličo si skúsil a popálil sa nejedenkrát na svojej hlúposti, že veru - na ten zdvihnutý prst máme občas nárok - priznávam sa dobrovoľne - bez mučenia - he he - že aj ten mój dzedko , je starší o štyri roky, tak človek si mosí vážit staršého, ne?
Ja som podobným spôsobom hypnotizovala moje deti, keď chodili do prvej triedy: " mami, odkiaľ to vieš?" "veď učiteľky predsa vedia všetko!", ale ony mi na to pomerne skoro prišli...
V Tvojich príbehoch zabúdam, že už roky rozprávam inak, že moja reč sa prispôsobila prostrediu, v ktorom žijem teraz...
Vďaka za pekné a humorné príspevky.
Spomienky na Kramáre mám, aj pjekné , ale aj smíšne , dokonca s hrúzu,chvála bohu,nepomohly , já sem sa sama zretovala.
Ale to až inokedy sem prilepím.
Moja milá @arasidka , pjekné požehnané v zdraví užité prežíraním v tom našem svátku Velikej noci , bud nám na pomoci "amen"
No, s tým prežíraným by to tentok rok nemalo byt aš také kritycké, nepékla sem - úmyselne, ale nečo maškrtné precik mám. Scela by sem upécit tú moju Caltu, aby semneporušila tradíciju, ale friško ju narežem tak, aby doma ostalo enem kúsek. Uš sem aj tak vyše kila pribrala, jak tu bola švagrová z Čech. A kúpila sem si velyce len pekné "geti", a čo ma teší najvác o tri čísla menšé a zmescila sem sa do nych.
No nedrž sa potom!
No ale fčuleky vážne : Pekné svátky, nech sa slnko vráci spátky,mohlo by už pekne byt , aby ludé mohly sít, snehu bolo veru dost - Prajem peknú Velkú noc!
Dzekuji ci za práni, veru sa mi sníva o sadzení, len tam hore nečujú, že krumple klíčky majú, ten hrášek by už klíčit chcel, len ten čas to veru pletie ako sa mu chce:-) Čaf :-)
NO, hore mi bolo teplo, ale tý holé kolená! Any tý čižmy mi prdelku "jak dva kmíny" nezahríli, než sem došla domo, tak sem si ju necícila,
aj keby mi pod nu horalo. No ale čo jeden mladý človek neurobí gevulyva módze, ne? Šak - si na to ždycky spomenem, jak ma začnú kolená bolet. No šak to poznáme, čo si za mladzi "nahonobíš", V STAROBE NÁJDEŠ, aj ket to nepotrebuješ.
A teda, nech dodržím trochenzi regule tejto kuchyny.sk, tak vám ešče prezradzím,že idem zarobit na Caltu, teda na dve, lebo je nás dost na to, aby sa každému ušlo. A dovézla sem moju maci milovanú, už tu leží vedla mna a any nedýcha - teda jakože dýcha - ale kuká Sisi !!!!A f kabely mala nachystané vanylkové trubičky, "aby bolo čo hrýzt cez svátky". Tak sa odmlčím na nejakú tú dobu, ale sem v strehu, tak jako vy.
@slawi , rozhodne v najbližšej dobe sem dám text, ktorým som ohúrila moje deti tak, že prestali liezť dierou v plote do jednej zabudnutej záhrady, dnes už nemám silu.
A teraz dobieham, čítam zážitok za zážitkom, smejem sa, dojímam, smútim i radujem......
Veru tak, veľa si pamätáme, tak sme naozaj ako tie múdre vedmy, len to tí mladí nevedia oceniť, tvrdohlavou si chcú rozbiť vlastnú hubu. Hrozné, veď sú presne takí ako sme toť nedávno boli my!
No, dívam sa oknom von , prší až tak leje. Stihla som sa včas vrátiť zo záhradky, ktorá je od nás asi dva kilometre vzdialená, a to som bola predtým ešte na bicykli u mamy. Ešte skôr, než som išla k nej, zašla som do našej Billy, pre čerstvé pečivo a chlieb pre mamu. ako si tak stojím v rade pri pokladni, bola som asi štvrtá v rade, všimla som si pokladníčku, zdala sa mi hneď na prvýkrát akási nervózna, či nemotorná, reku, nová, ešte som ju tu nevidela. Práve blokovala malý nákup jedného počierneho mládenca, začula som len : euro sedemdesiat! Keď mládenec zaplatil, pokladníčka vyšla pred kasu, dala si ruky vbok a zavelila: A teraz vyložte všetko, čo máte vo vetrovke! A Dežko začal vykladať kúsok po kúsku, z každého vrecka zimnej bundy. Bola to utešená kôpka jednorázových káv, bravčovej masti a ešte všeličoho drobného. V tom prišiel postarší pán- sbs-kár, a otcovským hlasom dohováral zlodejíčkovi, že prečo to zase urobil, veď on mu už raz dohováral.... V tom zakričala druhá pokladníčka: čo sa s ním paprete, zavolajte policajtov, veď ten druhý utiekol a mal so sebou dve štangle salámu . No a v tom okamihu mladý, asi osemnásťročný čukoládnik silne sotil sbs-kára a začal utekať z obchodu von. Sbs-kár sa pustil ťažkým krokom za ním, ale... A zlodejisko si pekne klusal popod presklené okná po ulici a rehotal sa smerom do obchodu.A aby bola ešte lepšia zábava, tak v tom na bicykli ten druhý zlodej prešiel tiež popred okná s víťazoslávnym úsmevom hrdinu dňa. Trochu ma to udivilo, že pracovníci takto reagovali, jednak pokladníčka si v rýchlosti pomýlili zlodeja s malým nespratníkom a chudák postarší pán v ochranných službách tiež nereagoval tak, ako by mali. Pritom pred obchodom je miestna polícia a za obchodom štátna. Povedala som pokladníčke, že mali postupovať taktnejšie, už keď ho mali zachyteného na kamere, mali konať inak, a ešte keď mi povedali, že veď oni ho poznajú, nie je to po prvýkrát, som si povedala, že pri takomto riešení situácie ho budú mať o pár dní zase späť. Veď - čo sa mu stalo? Nič!!!
Zvláštne - dnešná príhoda akoby bola akýmsi varovným signálom k tomu, čo som riešila včera :)))