Etnografka Rastislava Stoličná:
Sme vajíčkovým národom

Andrea Červenková, 5. apríla 2015 o 08:00

Pokračujeme v rozprávaní o veľkonočných zvykoch na Slovensku s pani profesorkou Rastislavou Stoličnou, ktorá sa špecializuje najmä na kulinárnu kultúru Slovákov.

V prvej časti nášho rozhovoru sme sa zaoberali zvykmi počas posledných pôstnych dní, Zeleného štvrtka, Veľkeho piatku a Bielej soboty.

A ako prebiehala Veľkonočná nedeľa a pondelok?


Foto: Shutterstock


Veľkonočná nedeľa je vždy veľmi slávnostná a radostná. V chrámoch sa posväcuje jedlo, rodiny sa stretávajú pri sviatočnom obede. Ako kedysi na Slovensku prebiehal tento deň?

Košíky, ktoré sa na ráno na Veľkonočnú nedeľu nosili do kostola na posvätenie, sa pripravovali už v sobou večer. Do veľkých prútených košov vystlaných krásnym vyšívaným obrúskom sa poskladali všetky potraviny, ktoré ľudia chceli mať posvätené. Po veľkom pôste tam predovšetkým muselo byť mäso – kus šunky, domáca klobása, ďalej uvarené vajíčka, často tam bývali aj kusy syra alebo bryndza, chren, koláč i ďalšie potraviny, ktoré ľudia zvykli mať na slávnostnom veľkonočnom stole.

Slávnosť svätenia veľkonočných pokrmov patrí k jedným najkrajších u nás na Slovensku. Pretrváva dodnes hlavne na severnom, strednom a východnom Slovensku. V nedeľu ráno prichádzali veriaci do kostola s košíkmi, kládli ich pozdĺž lavíc a kňaz ich požehnal svätenou vodou. V niektorých dedinách bolo zvykom, že sa s košom čo najrýchlejšie utekalo domov, dokonca na niektorých dedinách sa pretekalo, pričom košík vážil nezriedka aj 10 kíl. Verilo sa, že kto prvý pribehol s košíkom domov, bude mať dobrú úrodu a bude sa mu dariť v hospodárstve i v rodine.

Pre veriacich malo toto posvätené jedlo veľký význam nielen preto, že ho mohli zjesť. Časť z jedla sa vždy odkladala na rôzne liečebné a magické praktiky, keďže sa verilo, že toto jedlo malo väčšiu silu ako bežné jedlo. Napríklad kosť zo šunky sa zaorala do prvej brázdy, škrupinky z vajec sa zakopávali do zeme alebo sa porozsýpali, pretože takáto pôda bola vraj úrodnejšia. Aj v tomto prípade vidíme krásne prelínanie kresťanskej viery s pohanskou.

Hneď, ako sa prišlo domov z omše, sa všetko posvätené jedlo povykladalo na sviatočný stôl, ktorý bol prikrytý najlepším obrusom a rodina spoločne zasadla k stolu. Hlava rodiny – gazda ošúpal vajíčko, odhryzol si z neho a nechal ho kolovať medzi ostatnými členmi. Pre našich súčasníkov sa podávali nepochopiteľné kombinácie jedál, napríklad sladký koláč sa bežne jedával k slanej šunke.































Ktoré ďalšie typické jedlá nesmeli chýbať na veľkonočnom stole?


Foto: Shutterstock


Okrem paschy je na východnom Slovensku tradičná výroba veľkonočných syrkov. Hlavne pravoslávni veriaci totiž dodržiavali skutočne prísny predveľkonočný pôst, počas ktorého okrem mäsa nejedli ani mliečne výrobky, takže mali ohromné prebytky mlieka, ktoré museli nejakým spôsobom spracovať. Z tohto dôvodu vyrábali syrky (hrudky) naslano alebo nasladko najčastejšie v tvare veľkého vajíčka. Veľkonočný syrek sa pri veľkonočnom stole jedával so šunkou.

















Foto: Shutterstock


Nastrúhaný chren má tiež symbolický význam a pochádza z hebrejskej tradície slávenia židovskej veľkej noci – pesachu. Židia jedávali horké byliny alebo chren preto, aby si pripomenuli horkosť, ktorú prežili v egyptskom zajatí a aby nikdy nezabudli na to, čo v ňom prežili.
















Veľmi zaujímavé jedlo, na ktoré som natrafila v teréne u Slovákov v Poľsku na poľskom Spiši, ale aj v Jurgove, sa volá šviencelina. Jedlá posvätené v kostole sa nakrájali na kocky, zamiešali sa a zaliali cmarom alebo kyslým mliekom. Táto kaša sa potom jedla z jednej misy spoločne, čo je – predpokladám – veľmi starý zvyk, pri ktorom všetky tie pomiešané posvätené jedlá ešte akoby symbolizovali znásobenú silu, ktorú má jedlo poskytnúť.






Pondelok je z dní veľkonočných sviatkov akoby najmenej kresťanský. Je to naozaj tak?


Foto: Shutterstock


Veľkonočný pondelok je čisto pohanský, no zvyky z tohto dňa pretrvali u nás dodnes. Dotyk korbáča znamenal dotyk nového života, zeleň má preniesť na dievčinu zdravie, silu, vitalitu. Tak isto aj voda v ľudovej viere znamená vždy niečo očistné a dievčaťu má dodať sviežosť, radosť, zdravie. Zaujímavé je, že Slovensko patrí, čo sa týka tohto zvyku, do dvoch kultúrnych zón. Západné Slovensko inklinuje skôr k západnej Európe, to znamená k pomlázke, k šibaniu, zatiaľ čo stred a východ patrí už k východnej kultúre, čiže k polievaniu vodou, ktoré poznajú aj Poliaci, Ukrajinci, Maďari. V niektorých dedinách sa udržujú oba tieto zvyky, teda dievča sa najprv vyšibe a potom poleje, aby bol účinok „zdupľovaný“.

Najdlhšie korbáče si chlapci plietli na Záhorí, často boli aj niekoľkometrové. Nosili ich na pleciach z domu do domu a za každé vyšibané dievča dostali chlapci stužku, ktorú si na korbáč zaviazali. Chlapci boli za šibanie či polievanie pohostení a obdarovaní predovšetkým vajíčkami, a to buď uvarenými a nejakým spôsobom farbenými alebo luxusnejšími kraslicami, ktoré dievčatá dávali väčšinou svojim vyvoleným. Vajíčko bolo symbolom nového života a novozrodenia. Je to prastarý symbol, červené vajíčka sa dokonca našli i v staroslovanských hroboch. Z toho môžeme dedukovať, že naša kultúra je vajíčková.
















K symbolom našej Veľkej noci patrí jahniatko alebo kuriatko. V západnej Európe je typickým veľkonočným zvieratkom zajac. Prečo je to tak?


Foto: Shutterstock


Od 90. rokov, odkedy sa otvorili hranice do západnej Európy, nás počas Veľkej noci zrazu obklopilo množstvo zajačikov. Zajačik je totiž tiež považované za plodonosné zviera a symboly plodnosti boli v jarnom období žiadané. Je to germánsky a anglosaský zvyk, ktorý u nás nemá vôbec žiadne korene, ale samozrejme, keďže je to pekné, tak sa to prijíma a už okrem vajíčok máme u nás i čokoládových zajačikov. S takýmto prelínaním kultúr nič nenarobíme a keď to príjme väčšina, stane sa to tradíciou.
















Dlhé roky sa venujete kulinárnej kultúre. Ako hľadáte a získavate informácie pre vaše vedecké štúdie?

Etnograf musí chodiť do terénu na výskumy a rozprávať sa s ľuďmi. No nedá sa navštíviť každá dedina na Slovensku, takže pracujem aj s anketami, ktoré rozposielam na obecné úrady. Informácie čerpám i z archívu, ktorý je našou zlatou studnicou, našim najväčším bohatstvom. V ústave máme ohromný archív zahŕňajúci fotografie a textové zápisky od 40. rokov 20. storočia.

Zbierate kuchárske knihy?

Mám zopár starých kuchárskych kníh – napríklad klasickú kuchársku knihu od Sandtnerovej, podľa ktorej sa varilo za prvej Československej republiky. Mám dokonca originál českej kuchárky Rettigovej. Väčšinou dostávam kuchárske knihy od priateľov a známych, ktorí – keď naďabia na niečo zaujímavé v antikvariáte – tak mi to kúpia. Tieto knižky však obsahujú pre dnešného človeka náročné recepty, nakoľko sú to hlavne meštianske recepty, ktoré sa preberali recepty zo šľachtickej elitárnej kultúry. Z dnešného hľadiska sú niektoré jedlá veľmi drahé a je pravda, že niektoré suroviny vôbec nepoznáme.

Chystáte sa uvariť na Veľkú noc nejaké typické slovenské jedlo?

Recept sa volá Veľkonočná baba z Dolnej Súče a pripravujem ho vždy na Veľkú noc odkedy som ho našla v teréne. Zmes pripravená zo žemlí, údeného mäsa, klobásy a vajíčok sa pomieša s nejakými zelenými bylinkami, dá sa na plech a zapečie. Môže sa jesť teplá aj na studeno. Má rôzne lokálne a regionálne názvy a je to na Slovensku veľmi rozšírené jedlo.

















Prvú časť rozhovoru nájdete tu:

Etnografka Rastislava Stoličná: Veľká noc je symbiózou kresťanských a pohanských tradícií
Komentáre k článku:


Pridaj komentár
Táto funkcia je len pre prihlásených!

Pre pokračovanie sa prihláste svojou Varechovou prezývkou a svojim heslom:


alebo môžeš použiť:

Prihlásenie cez Facebook

Registrácia

Registrácia a používanie webu Varecha.sk je zadarmo.
Podmienky používania a ochrana osobných údajov


TOPlist