Ilustrácia: Shutterstock
„Ježkove oči!“ skríkol môj manžel Jonáš, keď ma našiel s odkvapovou rúrou namiesto nosa, tvárou ako pergamen a očami angorského zajaca. „Myslel som, Agátka, že preháňaš ako vždy, ale vyzeráš príšerne!“ „Ďakujem za kompliment,“ vysúkala som pomedzi drkotajúce zuby a strčila Jonášovi pred zrak teplomer.
„Tridsaťdeväť päť? Toľko si nemala, ani keď si chytila mumps od Tomáška. Prečo si nebola u lekára?“
Schovala som si nos pod perinu a zahuhňala: „Lebo medveď, ty múdry! Včera si tvrdil, že som hypochonder a dnes sa tváriš, akoby som si mala sama napísať epitaf, v prípade toho najhoršieho scenára, na náhrobný kameň, lebo ty nemáš básnické črevo!“ Obviňujúco, s patričným vzlykotom som to zo seba vysúkala, na čo môj milovaný muž mi neodhrnul len paplón z hlavy, ale aj zlepené vlasy z čela. Viem, bol sklamaný. Tešil sa, rovnako ako ja, že máme víkend len pre seba. Starkí Bohumil a Dorotka si zobrali našich chlapcov ks ebe a my sme plánovali prežiť sobotu a nedeľu v posteli, venujúc sa len jeden druhému. Splnilo sa to, ale len na päťdesiat percent. Ja som v nej ležala ako zdochnutá ryba a môj muž si mohol pustiť akurát nejaký film. Lepšie, ako keby mi chcel pustiť žilou.
„Miláčik... Agátka, ja sa o všetko postarám. Nič sa neboj. Ty len pekne ležkaj, ani sa nehni.“
„Kam by som asi chodila? Iba ak na záchod,“ precedila som pomedzi zuby a ani ma veľmi nezaujímalo, čo všetko mal Jonáš na mysli, keď sa vyslovil, že sa o všetko postará. To akože povysáva, utrie prach, zapne práčku, vyvesí bielizeň a následne ju ožehlí? Krásna predstava, ale nič z nej sa nesplnilo.
„Uvarím takú hovädziu polievku, akú nielen ty, ale ani moja mama nedokáže. A dám do nej toľko zeleniny, že... že,“ Jonáš nevedel pri zdravom rozume a krištáľovo čistej mysli dokončiť vetu, nuž som mu pomohla.
„... že ma z nej zduje ako kozu a večer budem levitovať na oblohe. Nedávaj do nej hrach, ani kaleráb,“ povedala som a len čo mi uvaril čaj, aby som mohla zapiť ďalšie lieky proti horúčke, zaspala som. Zobudila som sa, až keď na oblohu naskákali hviezdičky. Ucítila som vôňu. Typickú, aká sa u nás vznáša každú nedeľu. Napochytre som nevedela, aký je deň. Istá som si bola len tým, že sa mi uľavilo, že horúčka klesla a ja začínam byť hladná. Vyliezla som z brloha a zamierila na záchod.
„Agátka, zase ideš tam, kam chodí aj kráľ pešo?“ vykukol Jonáš z kuchyne, ale ja som nemala potrebu mu odpovedať. Bolo to predsa nad slnko jasnejšie, aj keď vonku bola tma, „Vyvetrám ti zatiaľ izbu. Aj paplón. Určite si spotená. Pripravím ti aj čisté pyžamko.“ Dojímala ma jeho starostlivosť. Pomyslela som si, sediac na tróne, aké som v živote urobila s Jonášom terno. Ale keď otvoril dvere na mojej dočasnej rezidencii, podráždilo ma to.
„A si už trošku aj hladná? Cítiš, ako to tu rozvoniava?“
„Myslíš tu, na záchode? Nie, nestratila som čuch! A zavri dvere!“
Jonáš sa uškrnul a len čo som si umyla ruky a prezliekla sa do čistej nočnej košele, zabalila som sa do župana a vošla som do kuchyne.
„Budeš sa za ušami oblizovať, láska moja. Moja mama mi vždy, keď som bol chorý, varila slepačiu alebo hovädziu polievku, aby som sa postavil na nohy. Ty si z nej ešte ani neochutnala a vidíš, sama si sa dokvasila do kuchyne. Nie si na tom tak zle, ako som bol ja minule,“ povedal Jonáš, aby mi pripomenul, že keď bol on chorý, ja som si drzo dovolila ísť na rodičovské Tomáškovi a Bobovi. Viem, mala som mu ofukovať čelo a prikladať mu kapustné listy na nohy, no ja som si povedala, že je to len chlap, ktorý pri zvýšenej teplote píše závet. Radšej som ani nekomentovala jeho príhovor, len poslušne, ako dobre vycvičené a vychované dieťa, som čakala pri stole na svoju polievku.
„Jeho tvár pripomínala bengálskeho tigra, ktorý prišiel o korisť a zostal bez večere.“
„Vyvaril som aj rezančeky. Teraz scedím polievočku, aby som oddelil zeleninku,“ hovoril v zdrobneninách a ja som mala chuť zaťať mu medzil opatky lopár. Nervózne som sa pomechrila vo vlastnej koži a pozorovala ho. Jonáš vypol plyn na sporáku, popálil si ruky, keď zabudol, že ich nemá azbestové a chytil nimi obe uši hrnca. Natiahol si na ruky chňapky a otočil sa na mňa.
„Moje chúďa malé, stále vyzeráš, akoby ťa prešiel valec, ale neboj sa, hovädzia polievka dokáže zázraky,“ mlel, div mi uši neodpadli. Odrazu akoby si na niečo spomenul. Položil hrniec späť na sporák a krvopotne, namiesto toho, aby sa ma opýtal, kde je veľké sitko, otváral jednu zásuvku kuchynskej linky po druhej. Mohla som mu povedať, že je v dolnej skrinke, lebo do zásuvky by sa brucho sitka nezmestilo, ale kto sa nič nepýta, nič sa nedozvie. A ako vravím, energiu na rozdávanie som ešte stále nemala. Keď sitko konečne objavil, už som začala tušiť, že sa to neskončí dobre. Nie kvôli sitku, ale pre to, že ho vložil do kuchynského drezu, do ktorého som síce nedovidela z polohy sediaceho pri stole, no šípila som, že tu čosi nesedí. Znovu si obliekol ruky do chňapiek a schytil hrniec za obe uši, postaviac sa mi chrbtom. Cedil polievku cez sitko... rovno do kuchynského drezu. Do jeho odtoku. Vôbec mu nezaplo. Až keď bol na dne hrnca, zrúkol ako tukan v čase párenia.
„Kristepane! A ty mi nič nepovieš?!“ obrátil sa na mňa. Jeho tvár pripomínala bengálskeho tigra, ktorý prišiel o korisť a zostal bez večere. Asi ako ja. A Jonáš. Na sitku sa povaľovala len zelenina. Polievka precedená do odtoku kuchynského drezu a Jonáš v keli. Keby nebol chlap, rozplače sa. Je mi to ľúto... vlastne ani nie, vybuchla som do smiechu.
„Jonáš, aj snaha sa cení. A vieš, že ti verím, že to bola tá najlepšia polievka na svete? Ak príde správa z kanála od potkanov, že si pochutili, dostaneš vyznamenanie zlatej varechy,“ smiala som sa a div sa svete, v tej chvíli som vyzdravela. Ba čo viac, s Jonášom sme predsa len prežili víkend v posteli. Každý v tej svojej, ale spolu sme hrali pexeso.
Diskusia k článku