Ilustrácia: Shutterstock
„Agátka, prosím ťa,“ zakričí manžel z kúpeľne, „urobíš mi na cestu lepeňáka?“
Už zase ide na služobnú cestu. Je produkčný v televízii a podchvíľou si balí kufor na filmovačku. Teda robím to ja, pretože je to jednoduchšie, ako keď sa ma stále vypytuje, kde má prešívanú bundu, kam som mu zapatrošila pásikavú košeľu a kárované nohavice. Jasné, ja môžem za všetko. Už som si na to zvykla. Svojho muža milujem a za tie roky som sa naučila mlčať, keď čaká, že budem rozprávať a, naopak, meliem ústami, keď očakáva, že sa premením na rybu. Aby vedel, že nie som submisívna, že mám svoj rozum a vlastný názor. Dokazujem to nielen jemu, ale predovšetkým sebe.
„Vypražím ti rezeň?“ dobehla som k dverám kúpeľne. Jonáš mal osušku previazanú cez bedrá a prevrátil oči hore stĺpkom. Akože, čože, bude v dodávke ostatným členom štábu robiť chute a nestačí im potom utierať sliny tečúce po brade, keď sa u nich prejaví Pavlovov reflex? Viem, čo vie aj on, že okrem toho, že mám svoj obchodík s detskými odevmi a hračkami, každú voľnú chvíľu, ak nečítam detektívky, varím ako odtrhnutý vagón. Bodaj by som nie, keď synom neustále trčia nohy z chladničky, keď sú hladní ako dva tigre.
„Agátka, bravčový, kurací, aký len chceš, ale v nedeľu, nech ma čaká s kýbľom ryže, dobre? A nerob tú úzku, z ktorej mám už šikmé oči, ale guľatú. Tá sa ti lepšie darí. Ešte máš čo vylepšovať, ale chce to čas.“
A kým Jonáš naskáče do nohavíc, zastrčí si do nich tričko a zopakuje sa ten istý scenár, keď frfle, že na opasku si musí urobiť ďalšiu dierku, lebo zase pribral preto, že stále kuchtím, urazene našpúlim ústa. Akože. Na vchodových dverách do nášho trojizbového bytu máme dvanásťcentimetrové písmenká, ktoré vyrobil Tomáš, a ktoré si máme všimnúť okrem nápisu „Vynes smetie!“, aby sme na nič nezabudli. Ktoré sú to písmená? K, P, M, B. Kľúče, peňaženka, mobil, bozk. Napriek zúriacemu covidu vždy sa pobozkáme pred odchodom. Na vyznávanie lásky čas nezostáva, toto je jednoduchšie.
„Dávajte na mamu pozor, aby sa neodtrhla z reťaze!“ zakričí Jonáš do detskej izby, z ktorej sa ozýva rachot, no nikto z nej nevylezie. Nemôže. Práve sa Tomáš alebo Bobo dostali do ďalšieho levelu počítačovej hry, z ktorej ma ide vystrieť.
„Váš tato odchádza na tri dni preč!“ zakričím, na čo sa vo dverách zjaví Tomášova čierna hlava. Niežeby ju mal nakrémovanú čiernym krémom na topánky, ale má také havranie vlasy ako jeho otec. Zľaknem sa, aj keď to Bobo robí často, no vždy ma dostane, keď zbadám vo dverách, na podlahe blonďavú hlavu, vlasy presne ako ja, ktorá tam trčí, akoby niekto odložil na zem tekvicu.
„Každú voľnú chvíľu, ak nečítam detektívky, varím ako odtrhnutý vagón.“
„Čau tato!“ zaburácajú dva hlasy. Teda Bohušovi riadne preskakuje, nielen hlas, ale jemu samotnému, a Tomáš piští ako myš.
„A pusu?“ spýta sa ich otec vediac, že je to básnická otázka. V tomto veku sa už chlapi nebozkávajú. A tak ma Jonáš pobozká na obe líca a vsadí mi dlhý bozk na pery. Hlava z podlahy zmizne a Tomáš urobí grimasu znechutenia.
„Fuuuuj,“ na čele sa mu urobí harmonika a tiež mizne v detskej izbičke.
„Sme hladní!“ Začujem z nej, len čo sa zatvoria dvere bytu.
„Moje nervy, teraz ste sprášili hrniec gulášu...“ zastanem prostred izby.
„Ale my máme na niečo chuť. My sme hladní!“
„Vycikať, pomodliť a spať! Keď zaspíte, zaspí aj váš pocit hladu. A viete vy, že hlad je len smäd prezlečený za...“ nedajú mi ani dopovedať.
„Palacinky s lekvárom, šišky s jahodovou penou, žemľovka. Vyber si, mamina, ale rýchlo!“ Nástojí Bobo a gestom ruky mi naznačuje, aby som sa spláchla, aby som vyspätkovala z ich izby a pratala sa k sporáku.
„Viete, že neznášam pečenie! Keď príde babka Dorotka, ona vám napečie. Ak ju poprosíte. Nie ako mňa,“ zamrmlem na pol úst a pomyslím si, že mňa nemal kto naučiť piecť koláče, zákusky či torty. Ja som vyrastala bez rodičov a jedinou mojou ma- mou je svokra a otcom svokor Bohumil. Obľúbila som si ich a oni ma vzali za svoju hneď, ako sa dozvedeli, že som prišla o svojich najbližších. Ale to sme nikdy neriešili, nikdy sme sa k téme nevracali, zato ja som vracala, keď som sa zvykla prejesť aj ako dieťa zo sladkostí. Milujem ich, no piecť neviem. Nebaví ma to. Zato by som varila pre celý pluk. A keď ma chytí „šajba“, varím aj pre susedov. Povedzme takú huspeninu. Ale dobre, teraz nemám čas to pitvať, jednoduchšie a rýchlejšie je vybrať z chladničky vypitvané pstruhy a tie narýchlo pripraviť synom, aby neumreli od hladu. Zbavím citróny kôry, nakrájam ich na drobné kocky. Do pstruhov vložím plátky oravskej slaniny a medzi ne natlačím citrónové kocky. Osolím, poprášim korením na ryby, rascou a vložím do rúry.
Kedy to už bude?“ O pár minút už synovia stepujú pred sporákom.
„Až naprší a uschne,“ lakonicky odvetím, za čo si vyslúžim strach, že synom ostanú oči vyvrátené do bielok už navždy. Nemala som to hovoriť. Tomáš a Bobo otvorili chladničku a kým som im stihla zabrániť, ruvali sa o pár tenkých klobások. Zhltli ich tak, že si ich zatlačili do úst, ani „musia sa variť!“ som nestihla povedať. Keď sa pstruhy upiekli, ani sa ma nespýtali, či nechcem aspoň ochutnať.
„Mamina, ale ty pstruhy neľúbiš,“ vzdychol si Tomáš, vyberajúc si kosť z úst, „a ani by si nemala čas jesť, lebo nám musíš uvariť večeru.“
Skoro ma šiblo. Márne som argumentovala, že toto už bola večera, tí moji traja chlapi v chalupe, teda v bytovke, si zo mňa urobili variaceho robota. Bože, nech už tá puberta pominie, lebo tí nezjedia len to, čo ich nezje a potom prídem na rad ja.
Diskusia k článku