Spomínala som v mojej „klobásovej etude“ uja, ktorý celý život robil vrchného pivničného majstra v Račianskych vinárskych závodoch. Bol zvyknutý piť, veď to mal v pracovnej náplni, keď sme mali nejakú rodinnú slezinu alebo sme oddychovali po úspešnom klobásení, popilo sa čo to, víno mal doma vždy dobré, ale on víno nepil. Hovoril, že vína má v robote toľko, že by sa v ňom mohol kúpať. Vybral si fľaštičku lahvinku koňačiku, a keď tú sedemdecku stiahol, akurát sa mu zaleskli oči a dostával sa do dobrej nálady. Bol nevysoký, guľatučký (raz nám teta radostne zvestovala: Ferko schudol 10 kíl, už má iba 105!), ústa ako srdiečko, fajčil Olympie a v živote nikdy som ho nevidela ani len zamračeného, nieto ešte nahnevaného či rozčúleného. Rozšafný, veľmi mi pripomínal Švejka, čo mimochodom, bolo jeho najobľúbenejšie čtivo. Nesmierne dobrosrdečný človek. Skrátka - nervy obalené tukom v trojcentimetrovej vrstve. I jedného dňa dostal povolávací rozkaz ako záložák a teta, teda jeho manželka sa začala intenzívne vytešovať: Fero ide na manévre na mesiac niekam do Čiech až do zadnice, bude mi sveta žiť, mesiac ani variť nebudem, juchuchú. Keď juchuchú, tak juchuchú, milovaného manžela starostlivo zbalila, pohladkala lokomotívu, ktorá ho mala odviezť a išla do cukrárne na koláč a kafe. Večer Fero telefonoval, že dobro došli a že sa neskôr ešte ozve, keď sa bude dať. Jeden deň, druhý deň, tretí deň, alles super a na štvrtý deň, keď teta prišla z práce s dvoma rožkami a 10 dekami šunky v taške na večeru, skoro ju sklátilo, lebo Fero sedel v teplákoch doma pred televízorom, Olympia zapálená, v očiach hlad. On bol skutočne taký Guľko Bombuľko, a keď sa tri dni poflakoval po kasárňach v teplákoch lebo naňho nevedeli nájsť uniformu príslušnej veľkosti, tak to niekoho vysoko dôležitého prestalo baviť a – manévre nemanévre - vykopli ho domov. Náhodou sa dostaví kontrola a armáda má průser ako mraky, čo jej tam má čo po cvičáku pobehovať nejaký civil. Hoci aj záložák, no nie? Ani ho už potom nikdy viac náčelníctvo našej hrdinskej armády neotravovalo. Teda pardón, nekontaktovalo. Na čo sa samozrejme vôbec nesťažoval. Len teta bola trochu znechutená.
Spomínala som v mojej „klobásovej etude“ uja, ktorý celý život robil vrchného pivničného majstra v Račianskych vinárskych závodoch. Bol zvyknutý piť, veď to mal v pracovnej náplni, keď sme mali nejakú rodinnú slezinu alebo sme oddychovali po úspešnom klobásení, popilo sa čo to, víno mal doma vždy dobré, ale on víno nepil. Hovoril, že vína má v robote toľko, že by sa v ňom mohol kúpať. Vybral si fľaštičku lahvinku koňačiku, a keď tú sedemdecku stiahol, akurát sa mu zaleskli oči a dostával sa do dobrej nálady. Bol nevysoký, guľatučký (raz nám teta radostne zvestovala: Ferko schudol 10 kíl, už má iba 105!), ústa ako srdiečko, fajčil Olympie a v živote nikdy som ho nevidela ani len zamračeného, nieto ešte nahnevaného či rozčúleného. Rozšafný, veľmi mi pripomínal Švejka, čo mimochodom, bolo jeho najobľúbenejšie čtivo. Nesmierne dobrosrdečný človek. Skrátka - nervy obalené tukom v trojcentimetrovej vrstve. I jedného dňa dostal povolávací rozkaz ako záložák a teta, teda jeho manželka sa začala intenzívne vytešovať: Fero ide na manévre na mesiac niekam do Čiech až do zadnice, bude mi sveta žiť, mesiac ani variť nebudem, juchuchú. Keď juchuchú, tak juchuchú, milovaného manžela starostlivo zbalila, pohladkala lokomotívu, ktorá ho mala odviezť a išla do cukrárne na koláč a kafe. Večer Fero telefonoval, že dobro došli a že sa neskôr ešte ozve, keď sa bude dať. Jeden deň, druhý deň, tretí deň, alles super a na štvrtý deň, keď teta prišla z práce s dvoma rožkami a 10 dekami šunky v taške na večeru, skoro ju sklátilo, lebo Fero sedel v teplákoch doma pred televízorom, Olympia zapálená, v očiach hlad. On bol skutočne taký Guľko Bombuľko, a keď sa tri dni poflakoval po kasárňach v teplákoch lebo naňho nevedeli nájsť uniformu príslušnej veľkosti, tak to niekoho vysoko dôležitého prestalo baviť a – manévre nemanévre - vykopli ho domov. Náhodou sa dostaví kontrola a armáda má průser ako mraky, čo jej tam má čo po cvičáku pobehovať nejaký civil. Hoci aj záložák, no nie? Ani ho už potom nikdy viac náčelníctvo našej hrdinskej armády neotravovalo. Teda pardón, nekontaktovalo. Na čo sa samozrejme vôbec nesťažoval. Len teta bola trochu znechutená.
jaaaaaaaaaaaaaaaaaaaj, Rea1, z teba ked nieco vylezie, tak to stoji za to :-))))))))))
môj otec kedysi spomínal, že pred odchodom na ruský front boli niekde zapichnutí v závetrí a tak ako v čiernych barónoch, aj oni chovali prasce. lenže ich prasce zásadne nemali pečeň, ani jedno. otec bol nefajčiar, jeho otec tiež, tak mu prídely cigariet za celú rodinu posielali na vojnu. a on mal "dohodu" s kuchármi a menil cigy za prasačie pečienky. lebo pečeň je rýchlo pripravená. a ešte im ich kuchári fajčiari pekne na tajňáša aj varili (piekli, čojaviem). nikomu to vraj nechýbalo, lebo každý útvar čičotobolo si myslel, že sa ušlo inému. mäso bolo, tak čo tam po pečienkach. a aktívny tatko aj s niekoľkými vybratými kamarátmi sa obžierali pečienkou. potom boli odvelení niekam do gruzínska či do ktorej z tých koňakových republík - a bolo po prascoch, pečienkach i obžieraní sa. celý život miloval pečienku, len tak zľahka a narýchlo orestovanú a s chlebom. aj ja ju mám rada, a to som ani na vojne nebola. (roky tvrdím, že ma neodviedli lebo mám plattfuß.) :-))
Fajne som si počítal.
Inac moj malicky syn (tiez mu taha na 27) sa vzdy pytal, ked som robila pecienku, ci je to take maso, co chuti ako svieckova. Dnes si to uz robi sam.
@rea1 to fakt nemali na neho gate? Ktovie čo za dg mu napísali do modrej knižky, určite smrteľnú! A ja som kľudne spávala, veď čo hranice strážia otcovia rodín, tak sme v bezpečí.........Si jednotka v písaní príbehov, beží mi to pred očami ako film.
@yana , no predsa ploché nohy. ale nemám, to len občas mám blbé reči na tému "prečo ma nevzali na vojnu".
@abdul , to vážne odvádzali aj plattfußákov? plutvonožcov? neuveriteľné. tak sa potom nečudujme, ako tá naša hrdinská armáda dopadla. vládkyňu knižnice by som brala, knihám by som vyrábala obaly z novín a každého by som buzerovala a pred prevzatím kníh by som kontrolovala, či majú čítania chtiví vojaci čisté ruky. bola by som určite veľmi obľúbená. :-))
Ale viete si predstaviť ako sa dajú stratiť boty "pollitrály" na pochode? Veľmi ľahko keď máte nohu číslo 22 a najmenšie boty boli 25,vy šlapete s plnou polnou,malou polnou,samopalom, cez oranisko,ktoré je po týždňových dažďoch rozmočené po kolena.Vy sa snažíte v tom blate pohybovať dopredu s veľkou námahou až sa vám to nakoniec podarí.Dostanete sa na "tvrdú" zem a tam zistíte že vaše nohy sú nejako ľahké..Nakoniec zistíte že ste boty "zasadili" niekde uprostred poľa,tak hlboko že sa vôbec nenašli.Malo to jednu výhodu...viezli ste ako "ranený" v sanitke do kasární a potom ste len čakali či dostanete boty k náhrade.Stalo sa to pred 58-mi rokmi,ale pri spomienke nohy stále oziabu. :-)