Veniec.

Mirko to ale myslel úprimne: pre mamu vybral ten najkrajší!

Fiby, :))))))))))))))))))))))))))) , a nepriniesol aj nejaké sviečky?
My sme prišli na cintorín a zistili sme, že nám chýbajú sviečky, len odtlačky v zemi po nich zostali.
/ Ber moju otázku s rezervouuuuuu !!!! /

Áno hubata on to myslel úprimne chúďa a vzali mu ten veniec a vrátili, snáď aj reakcia mami nebola podľa jeho predstáv. Vždy sa tešila s kvietkov a zrazu bola nahnevaná a vyľakaná? Potom mu to síce vysvetľovali aj sviečku na odškodnenie mu zapálili. Kto vie čo sa v jeho hlávke zobrazovalo. arasidka nie sviečky chvála Bohu nezobral to by ani v tých malých rúčkach nedoniesol, on sa zameral len na kvietky. Chcela som poukázať na človiečika, ktorý aj chvála Bohu žijúcej maminke chcel urobiť radosť.

:)))) To mi pripomenulo jednu príhodu ,keď sme ešte kedysi bývali na kraji mesta a hneď vedľa nás bolo družstevné pole a na ňom dozrievala kukurička. Moje dve staršie deti sa vonku hrali na dvore, len ich zrazu nebolo! Po hodinke som ich videla cez okno, ako ťažko kráčajú domov. Keď ma videli , ako stojím na balkóne, začali kričať cez celú ulicu: Mamaaaaaaa, my sme boli na kukurici. Pozri koľko jej nesieme, a vieš koľko jej tam ešte je?
Skoro som od hanby umrela! Mala som pocit, že za nimi budú bežať družstevníci a ja budem musieť platiť pokutu. Musela som im to riadne vysvetliť, že to sa robiť nemôže, že to je krádež.
Malý synček sa mi snažil oponovať: "Mama, neboj sa, vieš koľko nás bolo? Všetci chlapci zo sídliska!" Týmito slovami to priklincoval úplne.Dnes už roľa neexistuje, na jej mieste stojí TESCO, LÍDL a stredom vedie dlhá cesta a po jej stranách vyrástli v krátkej dobe nové rodinné domy. Já tej ceste furt hovorím - Kukuričná.

@fiby - usmevne - ved ten maly mal dobry umysel, chcel mame spravit radost, on nevedel, ze to patrilo niekomu inemu.
@arasidka - veru smutne. ked na miestach kde, by sa mohla pestovat zdrava zelenina pre obyvatelov Slovenska vyrastlo vela cudzich podnikov, ktore nicia iba prirodu krasne ho kraja slovenskeho. Ja viem, zamestnali tam vela ludi v tych obchodoch, ale na poli by tiez zamestnali ludi, aby vypestovali to, co narod potrebuje k svojmu zitiu u. a bytiu. Neviem ci ma chapes, ale je mi smutno z takejto cudnej, nenormalnej (podla mna) politiky.

kuchtička - smutno presmutno..jZrazu múdri zistili, že nám orná pôda nie je treba, že veď krumple dovezieme bez problémov baraj z Austrálie, že veď i čínsky cesnak sa podoba just ako nášmu, len si musíme zvyknúť na to, že nie je taký voňavý :)))
Len nostalgicky spomíname na lány kapusty na Záhorí, nikdy nezabudnem na to, ako v správach po revolúcii hlásili, že veľké množstvo kapusty museli zlikvidovať - myslím, že ju zaorali, či kieho elementa, lebo sa im to neoplatilo predávať...Záhoráci , vy to lepšie viete ako to bolo ! A tak môžeme pokračovať - či hovädzí dobytok , či bravy, či ovce - či či či či či ... Už som kdesi písala, že i taký granatier je medzinárodné jedlo - uznaj - krumple som mala z Austrálie, cibuľu z Holandska, cestoviny boli naše, červenú papriku z Maďarska, soľ z Poľska, olej "vyrobený v EÚ", balený tuším tu na Slovensku, a k tomu nakladané znojemské uhorky - ktoré som kúpila v akcii. No a kde tie uhorky rástli, to som sa nedozvedela!
Vraj - nikomu sa nechce hrdlačiť na otcovských roliach, ktoré boli dedičom vrátené, keď boli zrušené družstvá. Hlavná vec, že dostali - čo im patrilo !!!! To stačí - a keď už tú tatkovu roľu mám - hybko ju treba speňažiť - developeri len tak slintajú - jak bernardíny - a sa snažia, aby si aj oni vrecká namastili, a potom tí, čo tie "roličky" obrobia - šup sem , šup -tam a už je poorané -"zasiate" a môže začať "zber úrody" a národ lačno kupuje - ale jesť nebude! A veď .... vo svete je rolí dosť - urodí sa, privezie sa, kúpi sa a zje sa.....Len aby tak furt bolo, čo keď i tam sa nebude chcieť hrdlačiť ľuďom na "starootcovskej roli"?
Ja viem, primitívne prirovnanie, ale!!!!!!

@ara šidka,bohužial máš pravdu!!! Pocítia to však hlavne naši potomkovia a z toho je mi ťažko na duši.

veru dievčence,aj tými umelými vencami sa zaťaží životné prostredie,čínsky tovar vedie iba cenovo...robila som takéto

@arasidka trefné, úsmevné, ale žiaľ realita

arasidka t.z., že už nevaríme slovenské jedlo, ale austrálsko-holandsko-maďarské a neviem ešte aké. Darmo povieme slovenské halušky keď zemiaky sa dopestovali v austrálii, bryndza je z Poľska atď. Tk aké slovenské. Naozaj budeme resp. sme už odkázaný len na iných. A to e pravda my sa ešte pretlčieme, ale čo tí naši vnuci a ich deti....SMUTNÉ.

Dnes som bola, Marcy ,v Bratislave v urnovom háji, už niekoľko rokov mi tam odpočívajú švagrovci - mužov brat a jeho žena. Umreli v najlepšom veku. Postála som si pred rozptylovou lúkou a zrazu som si povedala, že sa mi to páči. Lúka bola nádherne pokosená, sýto zelená, kde - tu bola v tráve položená horiaca sviečka, kytice kvetov,na stojanoch žiarili horiace sviečky. Bolo to akési sviatočnejšie, ľudia stáli bok po boku, akosi ali na tomto mieste k sebe bližšie - cítili spolupatričnosť a to sa mi páčilo. Dokonca samotná tá myšlienka - spôsob rozlúčky - akoby v tom bola väčšia voľnosť i na tej druhej odvrátenej strane života. Miesto cintorínov radšej parky, žiadne mohyly, širokánske kamenné postele - aby všetci videli a vedeli, že na to máme!!!! K čomu je to dobré?

Jaj, len nech to nečítajú kamenári, nemali by ma radi!!!

Fiby, tak nejkako je to - konečne je i to bývalé "agrárne " Slovensko svetové :)))))))))))

@arasidka , mam rovnake nazory na zivot a paci sa mi tvoj novy profil. :-)))

velice len pekne dzekujem, kuchtička :)
Ja si zase hovorím, ako tam len žiješ v tom svete ďalekom, na druhej polovičke nášho sveta.Niekedy si vravím, aké je to nespravodlivé, keď jeden človek za celý svoj život nemôže vidieť všetko na tomto svete, čo by chcel vidieť. Precestovať krížom-krážom tú našu guľatú planétu, porovnať životy ľudí, ich povahy, ich bývanie... ich kuchyňu.A nakoniec si poviem , ako je dobré, že človek vymyslel televíziu a filmy.Aspoň tak cestujeme.
Pre mňa, ktorá síce niečo málo videla a precestovala , je Amerika tak strašne vzdialená - priam neskutočná. Neviem si ani predstaviť, že aby som sa tam mohla ocitnúť. A bolo by to celkom zaujímavé. Mnohí z našich predkov sa tam "uchýlili", hľadali svoje šťastie a hlavne robotu v tých hnusných časoch prvej svetovej krízy. Zostali mi v albume len nejaké fotografie akéhosi môjho praprastrýka z maminej strany. Vieme o nich, že sa tam uchytili a darilo sa im dobre, lenže prišla vojna a po nej ďalšie ONEEE a ďalšie a roky leteli, a ako sa to už častokrát stalo, styky s rodinou sa prerušili. Dnes už zostali okrem pár fotografií len chabé spomienky z rozprávania nebohých starých rodičov.

@arasidka , tiez velmi rada cestujem, ale zadarmo sa neda a cestovat od nas je velmi drahe. Skoda, ze nemas kontakty aspon s potomkami vasich pribuznych.
ludia su rozni. Poznala som tu jednu pani, ktora sa tu narodila, jej rodicia pochadzali z Ceska Ona rozpravala po cesky celkom perfektne, citala i pisala bez gramatickych hyb v ceskom jazyku (uz zomrela). Vzacna osoba a hrda na vlast jej rodicov. Poznam teraz inu pani (mladu) z Ostravy. Ona sem prisla v r. 1998 na navstevu, ostala tu, vydala sa a jej deti nevedia slovicko po cesky. Vobec s nimi svojou rodnou recou nerozprava. Nas vnuk sa tu tiez narodil, ale rozprava bezchybne po cesky i citat a pisat som ho ucila zo stareho ceskeho slabikara. Ja som sa na Slovensku iba narodila, ale stale sa snazim a som v srdci Slovenkou. Preto som rada na Vareche - stale mam kontak so svojim rodiskom.
"Aka si mi krasna, ty rodna zem moja!
Krasne i to nebo nad tymi horami ..... "

@kuchti čka, neviem, kde ďaleko žiješ, ale viem sa vžiť do Tvojich myšlienok, túžby po domove, mám na mysli rodnej hrudi. Čím je človek starší, tým viac sa to umocňuje.Je chválihodné, že u svojich potomkoch pestuješ povedomie Tvojho národa a učíš ich materskú reč predkov.
Tvoje slová na konci príspevku ma dojali, pripomenuli mi sitáciu, ktorú som zažila na misii, kde si živo spomínam na jedného úbožiaka, ktorý sa nechtiac dostal do cudziny, kde ťažko ochorel nebol možný jeho návrat do rodnej vlasti-rodina nemala prostriedky.Každý večer pri obhliadke som ho pozorovala, ako uprene hľadí na oblohu a tíško šveholil, "mamička moja, aspoň tie hviezdy na oblohe, ktoré aj Ty vidíš rovnako ako ja, tie isté mamička moja.. a som vďačný...." Keď som sa k nemu jedného večera keď bol zahľadený na nebo priblížila a pohladila po hlave, pritúlila som si ho k sebe,tiekli mi slzy dojatia aj ľútosti a aj vtedy som si uvedomila, ako málo stačí niekomu ku šťastiu.
@ara šidka rovnako som bola v urnovom háji a bojovala som s úvahami, načo sa ľudia ženú za hmotnými statkami a niektorí ešte aj po smrti dávajú svoje "bohatstvo" !? skôr či neskôr pribudne na kameni žltý lístok s pripomienkou, že nemá zaplatené ani za to mini hrobové miesto.
Téma sa rozvinula však zo zážitku veniec a teda nemôžem opomenúť, a pochváliť malého aktéra, ktorý bezprostredne prejavil lásku svojej mamičke. Milý príbeh :-))

Zaujímavé.... aká si mi krásna, nielen rodná zem, ale celá naš a zemička, a akáááá maličkáááááááá, veď sa všetci pomestíme sem na jednu Varechu!!!
Veľmi veľa príbuzných z tých starších koreňov odišli lza prácou do sveta a nikdy sa nevrátili. Predpokladám, že hodne zavinila vojna, potom tie všetky ďalšie udalosti. Ale spomínam si, že niekedy okolo rokov 75 - 80, naša mama dostala zvláštnu poštu . Bola to žltá obálka s menom našej mamy, bez udania bližšej adresy, len jej meno " Vilma tá a tá a jej dve dcéry" a názov nášho mesta. Odosielateľ neznámy. List bol otvorený a v ňom boli v papieri zabalené tri retiazky. Boli nádherné, ale neboli zo zlata - obyčajné kočacie zlato. Žiadny list, žiadne oslovenie, sama záhada. Ono totiž tomu predchádzala jedna udalosť. Ktosi od nás - z našej rodiny bol v Ameriky , ani neviem za akým účelom, ale bol. Keď sa vrátil, tak sa pýtal na našu mamu, že kto toje, kde býva a vraj čoskoro bude veľmi bohatá, lebo stretol v Amerike kohosi od nás, a ten mu povedal, že Vilma bude po niekom čosi dediť .A že musí ten pán mamu navštíviť a všetko jej rozpovie.
No a mama čakala, čakala, ale akosi všetko brala s rezervou. Vtedy som sa dozvedela, že keď odišiel jej prastrýko do Ameriky, silou mocou chceli, aby si jeho syn vzal za ženu moju mamu,ale mama prabaratranca za muža nechcela . A to sú vlastne tie fotky v albume, oni neustále písali, posielali fotky z pláži, z ulíc, z fotoateliérov a vraj sa veľmi dobre uchytili. Takže splietame, splietame svoj príbeh bez konca. Lebo moja mama vtedy povedala, ako nám ten list prišiel: Ná KUKNyte, dzifčence - došlo z Ameriky dedičstvo, ha ha ha - ale jaká sem ja bohatáááá!
No a ako to skončilo? Tak ako som to napísala - príbeh bez konca, bez rozuzlenia, ale občas mama povie: Počkajte, počkajte, až já budem dediť to americké bohactvo, potom budem bohatáááá...

Aj mojej babky sestra sa pre chudobu (tak ako aj dnes veľa Slovákov) musela vysťahovať do Ameriky a ja som od mala písala mojej babke listy pre túto jej sestru. Nikdy nezabudnem, ako už na starosť strašne túžila prísť domov, len sa vyplakať na hrobe rodičov.
A tak sme sa raz s babkou vybrali do maličkej záhoráckej dedinky v okrese Senica, kde v podhradí na cintoríne odpočívali ich rodiča a vzali sme do krabičky za hrsť zeme z hrobu ich rodičov.
Urobili sme balíček a medzi záhorácke dubáky sme k Vianociam priložili aj krabičku so zemou.
Neviete si predstaviť s akými stopami sĺz prišiel nasledujúci list, roztrasené starecké písmo mám dodnes pred očami a navždy som si ako pubertiačka zapamätala z listu túto vetu:

"Kristínko (moja babka) môžeš žiť aj na 20 miestach, ale len jednému hovoríš DOMOV".

Presne tak @hubata. Ja uz zijem vo stvrtej krajine, ale Slovensko je stale moja rodna hruda a spominam.

@45678 - vdaka za reakciu a povzbudive slova. Kde zijem mam v mojom profile - v USA. Ako som uz spominala; nie vsetci ludia su rovnaki a kazdy z nas sa prisposobuje inak novemu prostrediu. Ja som velmi citliva a nesnadno si zvykam.

@arasidka , chcelo by to vediet presne miesto kde tvoja rodina zila. mozna by sa dalo nieco vypatrat o tom dedicstve, ak nejake ostalo.
Ked ste dostali tu zltu zahadnu obalku - kto vie co bolo v nej predtym ako vam ju dorucili???? Iste to bolo pred rokom 1998 - pred tou ZAMATOVOU. Ja som raz poslala v obalke doporucene dopis, v ktorom som poslala 50 dolarov mojej neteri do Trencina. V tom dopise namiesto dolarov bolo 50 talianskych lir - kolko to bolo korun - 5? Nikdy som sa nedopatrala kto tie peniaze ukradol. V tom case bol dolar ovela drahsi ako dnes.

Myslím že existuje niečo ako "Kniha prisťahovalcov" v Amerike. Hrabala som sa v našom rodostrome a klikla som u niekoho do tejto informácie asi s týmto textom: ako som si krátil čas čo som čakal na iné lietadlo, tak som klikal v počítači a našiel som tam "knihu prisťahovalcov od roku ........" A tam som si našiel aj mojich predkov, takže viem presne dátum kedy vstúpili na americké územie.....Slováci sa do Ameriky dostávali na lodiach, kde sa už vtedy viedli presné zoznamy cestujúcich a tie sa potom preklopili aj do tejto "Knihy prisťahovalcov".

Skús @arasidka požiadať niekoho kto ovláda angličtinu a možno sa dopátraš ku svojim koreňom. Je to veľmi zaujímavé, sama mám v PC taký náš rodostrom (zatiaľ len z otcovej strany, lebo je to veľmi prácne). Ale je to veľmi zaujímavé a keď niekde vidím naše priezvisko tak už aj sa pýtam a zisťujem kto je, odkiaľ pochádza, z akej vetvy. Obyčajne boli na dedinách ešte aj "prímenia", teda tak ako ich prezývali keď v dedine bolo viac obyvateľov toho istého mena a priezviska. My sme "krajčíri"..... hehe! A keď toto použijem na zorientovanie, tak hneď vieme o koho ide.

@arasidka , skús napr. tu :  www.ellisisland.org

No prosím @jatanika - a arasidovci sa dozvedia kto uchmatol ich dedičstvo. Len neviem či to @arasidka bude tu čítať, nemáte niekto na ňu e-mail?

Mám dojem, že ELLIS ISLAND bol akousi vstupnou bránou Ameriky pre prisťahovalcov, akési sito, kde ich " preosievali" zadeľovali, kto kde má ísť, apod. To bola asi prvá várka, potom ďalšie v 20 rokoch a nakoniec v 67-68 roku, keď som aj ja prišla o svoju 17-ročnú sestru. teraz má 60 rokov a jesíce nie v Amerike, ale v Kanade.

@evana aa , máš dobrý dojem, ostrov ELLIS bol akýmsi záchytným miestom pre prisťahovalcov, kde čakali na deň, kedy dostali možnosť vstúpiť do Ameriky. Mala som možnosť toto miesto navštíviť, bol to neskutočný pocit, je tam množstvo fotografií, menný zoznam ľudí, bežia tam archívne filmy, ktoré zachytávajú život tých ľudí a ich pobyt na ostrove ELLIS...no prosto, na mňa to pôsobilo veľmi stiesnene. Našli sme tam aj mená našich príbuzných, niektorí tam žiaľ majú už iba pomníky :-( nebolo im súdené vidieť Ameriku akú mali vysnenú vo svojej domovine.
@evana , predpokladám, že už Tvoja sestra mala vstup "inou bránou", ale isto o to nejde, hlavne, že je spokojná a hlavne zdravá :-)
Vyňaté z wikipedia:
"Ellis Island
Ellis Island múzeum prisťahovalectva
Ellis Island múzeum prisťahovalectva
Miesto: Jersey City a
New York City
Oblasť: 27,5 akrov (11,1 ha)
Oficiálny názov: Socha slobody Národný pamätník, Ellis Island a Liberty Island
Určený: 15 októbra 1966 [2]
Ellis Island v New Yorku prístav je brána pre milióny prisťahovalcov do Spojených štátov . ..prisťahovalcov kontrolnej stanice z roku 1892 až do roku 1954. Ostrov bol veľmi rozšírený o skládkovaní medzi 1892 a 1934. Pred tým, oveľa menší ostrov bol pôvodný pozemok Fort Gibson a neskôr námornej časopis . Ostrov bol z časti Socha slobody Národný pamätník v roku 1965, a hostil múzeum imigrácie od roku 1990. "

@arasidka ako vidím toto nečítala, možno by jej to pomohlo v hľadaní jej príbuzných v Amerike. Mám poprosiť adminkov, aby jej to preposlali na jej e-mail?
Myslela som že teraz keď má boľavú nožičku že bude sedieť tu v kľude na vareche, ale ona nie: istotne aj dnes varí a skacká.

Neskodilo by, keby @rasidka precitala vsetky rady, ako sa dopatrat nedoruceneho "dedicstva". Nech jej da redakcia vediet nase rady. Ked jej pomozemme budeme stastni vsetci na Vaeche :-)))

Ludia, ako len pekne tu pisete! Normalne mi slzy vyhrkli...A @arasidku treba jednoducho upozornit v niektorom jej recepte. To si iste precita. Napisem jej tam....

Poslali sme @arasidka mail s odkazom na tútu diskusiu.

Ak mate niekto zaujem najst si nejakeho svojho predka v tom zozname pristahovalcov, mozete pozriet sem:
 www.ellisisland.org/search/passSearch.asp...

Staci vypisat len priezvisko, ktore hladate.....Ale najprv sa treba zaregistrovat..

Prepac @fiby , ze to pisem do tohto tvojho mileho pribehu, ale mozno to niekomu pomoze.

moja babka jedného dňa doobeda porodila druhého syna a k večeru vyprevádzala muža do Ameriky.Môj nevlastný dedo splatil dlh za " šifkartu " statkárovi,no domov sa nevrátil....zlákal ho rušný život,kúpil si auto,s kamarátmi spoznával krajinu a stále odkladal cestu domov :-( nevrátil sa......moju maminku povila nezákonnému môjmu dedkovi.Dedo z Ameriky umrel v Pensylvánii,tiež je okolo toho hodne zahmleného.....škoda,že som bola tak mladá,keď babka umrela :-(....veľa veľa tabu bolo u nás,skrz nemanželský zväzok.....ale moja maminka s nevlastným bratom a jeho rodinou žila v silnej väzbe a je tomu do teraz tak,sesternice sú mi ako sestry :o)

Fíííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííj-ha, dievčence, konečne som sa sem dostala! A viete, že včera sme s mojou maminou o tom rozprávali? Opravila ma, oživila moju pamäť a povedala, že ten praprastrýko, bol vlastne manžel niektorej prababičkinej sestry, sama nevedela už vysvetliť to "príbuzenstvo", a vzhľadom k tomu, že sa priženil do našej rodiny a bol Žid, odišiel na začiatku vojny aj s rodinou do Ameriky. Až si nájdem čas, nájdem jeho fotografiu aj so synom, pre ktorého chceli silou -mocou moju mamu za ženu, ale ona ho just nechcela. Keď som bola malá, zdali sa mi obaja páni na fotke divní, ale dnes, keď si ju pozerám, konštatujem, že nááááhodou, obaja boli veľmi pekní chlopi:)))
Ak nájdem tú fotku, tak kľudne napíšem sem aj adresu, ktorú prastrýko napísal na druhú stranu. Tuším to posielal v r. 47.
No a čo sa týka toho listu, jasné, že to bolo v rokoch cca 1980 - 85, tak nejako, viem, že som v tom čase pracovala na projekcii a onalmi z práce zavolala, aby som prišla večer k ním, že dostala čudnú zásielku.
Predstavte si, že včera som o tom začala s mamou rozprávať a ona sa tak čudne na mňa pozerala, vôbec si nevedela spomenúť na túto udalosť. Tak som do nej húdla a húdla, pripomínala som jej všetko okolo toho, až potom rezignovane povedala: néčo sa mi marí, ale nespomínam si z teho moc.... Až tak po hodine začala rozprávať súvislosti okolo tej pošty. Jasné, že list bol vybrakovaný, ani len slovíčko textu, no čo už....
A keď skončím toto moje "jesenné haraplašenie" / dnes je finááále, večer bude oldomáš - pôjdeme na tatarák/, tak si k tomu sadnem a možno sa niečo podarí zistiť. Ďakujem vám za dobrý nápad - zase mám o jedného chrobáka v hlave viac. A čo je ten prvý? :))))))) Nuž, oslovil ma jeden muž - zďaleka, hoc je to šuhaj z našej hrudy, len behá svetom - lieta -blúdi ,hľadá si miesto na svete. Jááááj - a o čom písal z druhej strany? Že je tam novozamestnaný, že čítal moje básničky - vraj chce z nich spraviť pesničky.
Ak svetlo uzrie prvá - volajte ma Kamila Peterajová - na tom trvám!Ak skutočne pieseň bude, napíšem jeho meno sem - a v kľude !!!!

nielen usmevny pribeh,ale aj zaujmave citanie diskutujucich,@kuchticka mas moj obdiv koli tej stvrtej krajine v ktorej uz zijes,ja som si horko-tazko zvykala na jednu a este sa mi to nepodarilo,mozno bola ta nespravna:-)ale vies,ze ked som mala dvadsat,priserne na tahalo do USA a v 25-ke somskoro skoncila na Novom Zelande,len mi to vtedy nevypalilo ako malo koli vtedy 5 rocnej dcerke,niekedy nad tym rozmyslam ako by sa ten moj zivot odvijal...

Ake mile a zaujimave, ze pribeh na cintorine s malym Mirkom a VENCOM rozputal taku zaujimavu debatu a snahu vsetych citajucich pomoct @arasidke a inym najst stratene - potrhane vlakna ku svojim predkom zijucich na druhej strane Atlantickeho oceanu. Vsetkym vam dakujem. Mam hrejivy pocit z citania a vasich prejavov spoluucasti. Mam vas vsetkych rada.

Tak, dievčence, dnes som si po dlhej dobe urobila malý výlet, nič horibilné,iba kúsok za mesto. Jasné, že aj so psom. Bolo príjemne teplo, pes behal po lúke a ja som si povedala, že keď nie dnes, tak nikdy... a vybrala som sa do nie príliš strmého kopca smerom k hore. Hneď na začiatku hory stojí pekné drevené odpočívadlo aj so strieškou. A podarilo sa, vyšla som až hore. Od jari som tým smerom poškuľovala a bála som sa, že to moja noha nevydrží. Ale dnes vydržala, možno preto, že som zo skrini vytiahla starú ortézu , koleno stiahla a bolo. Sedela som na vyhriatej drevenej lavici a dívala sa dolu do doliny na mesto. A dobíjala baterky!!! Trošku sa to podarilo. Tam hore , ďalej od toho sveta plného starostí, akosi zabudneš na to, čo si v doline nechal. Keď prešla ale hodina, môj dzedko al Rašíd práve dolu pri rybníku odstavil auto a hľadal ma. Nakoniec som mu musela zavolať mobilom, reku kukaj hore, dzedečku, to červené pod gaštanom, to som ja.Len zalomil rukami a opýtal sa ma: Ná, dze si sa to vytrepala, babko?