O tom, ako sa čerešne, marhule a ringlóty na klobásy premenili - časť 2.

rea1 - bez fotkyrea1, 11. júna 2014
Aby ste nemuseli dlho čakať a aj preto, že mám nejakú písavú chuť, pridávam 2. časť jedlého veľdiela bezodkladne a hneď.
Vždy sme boli tak akosi uderení a vymýšľaví, nie je to len moja vlastnosť, mala som to po kom zdediť. Rodičia odpustia ale čo je pravda, nie je hriech. Vraj. Tak sa moji rodičia, ktorí boli aktívnou zložkou rodiny, mali nápady, pracovný elán, chuť zháňať a silu to zháňané si vydupať , spojili s maminou sestrou, ktorá bola síce pasívnou zložkou ale zas mali dom v záhrade a v dome niekoľko vhodných miestností, ktoré boli pivnicou, kotolňou a časť tým, čomu sa hovorilo pánska izba. To bola miestnosť, kam teta pravidelne vyhadzovala svojho manžela, keď prišiel z práce ovínený, čo bolo často, lebo on, chlapec, celý život pracoval ako hlavný sklepmajster v račianskych vinárskych závodoch. Ná a nepi. Počas gymnaziálnych liet som ho tam spolu s niekoľkými vybranými kamarátmi často s radosťou navštevovala. Nech neodbočujem. Jedného dňa sa naši rozhodli, že si budeme vyrábať klobásy. Ktovie, prečo, lebo veď klobásy bolo dostať kvalitné, nie ako ten terajší blaf a aj z maďarska sa s radosťou vozili dobré čabajky. Ale teda klobásy. Klobásy treba údiť, tak za tým účelom môj otec, veď bol stavár, postavil u tety v záhrade udiareň. Pekne v miernom kopci, dolu piecka či ako to nazvať, kde sa kúrilo pilinami dovážanými z račianskych nábytkární, potom išlo také plechové potrubie a asi po 5 (?) metroch spravil krásnu udiareň vyzerajúcu ako identické dvojča originál dedinského hajzlíka, len srdiečkový otvor na dverách chýbal. A ešte ju aj natrel, pekne jedna latka červená, druhá žltá. Neviem, odkiaľ naši zohnali recept, to je jedno, aj tak sme si ho rokmi prispôsobili a vypilovali do dokonalosti. U tety v kotolni (luxusná kotolňa to bola, vchod z haly, malo to snáď 6x6 metrov, kotol bol v kúte aby nezavadzal, tečúca voda, na zemi linoleum, v kúte postarší klasický kuchynský kredenc a uprostred miestnosti veľký kuchynský stôl. Niekedy sa oplatí škrečkovať a nevyhadzovať nepotrebné veci, oni si koľkokrát svoje uplatnenie ešte nájdu) sme spravili výrobňu. Na stole pripevnený veľký mlynček, detská vanička na miešanie, v kredenci koreniny a všetko ostatné, čomu sme hovorili fidlátka. Veď nech to tete hore v kuchyni v komore nezavadzia, keď sú to veci iba na klobásy. Kúpilo sa mäso, po pracovnej dobe (ja po škole, žiadne ulievanie) sme sa stretli a začalo sa makať. Krájať, mlieť, vážiť, čistiť cesnak, ochucovať. Keď bola zmes hotová, na poschodí v byte v kuchyni sa spravila ochutnávka. Odobralo sa z mäsa, spravili sa malé placky, opiekli, horčica, chlieb - a už to jelo. Ak bolo treba prichutiť, prichutilo sa, ak nie, tým lepšie. Potom sa narobili klobásy, tri dni sa údili a hotovo, basta fidli. Aha, tie klobásy sa delili na dámske a pánske. :-)) Dámske boli „normál“, pánske dosť pikant. A aby sa dali rozoznať, tak dámske sa uväzovali normálne a na pánskych sa nechávali dlhé motúziky zvané chvostíky. Na jeseň so synom spravím, lebo mi sliny tečú až na klávesnicu. Spomienky sú fasa vec, ale niekedy strašná sviňa. A aby sme sa vedeli poctivo podeliť, lebo kúpu produktov obstarávala moja obetavá a šikovná mater, písali sa všetky výdaje do zošita s priloženými bločkami, hotové klobásy sa odvážili a následným delením sme vedeli, kto koľko má dať a dal. A jedného krásneho dňa dostal aktívny otec nápad: všetky peniaze, ktoré sme utŕžili za ovocie, tetine za čerešne, lebo ona iné nemala a naše za to, čo bolo z našej záhrady otec zapisoval a mama starostlivo odkladala. A na jeseň sa peniaze použili na kupovanie mäsa a toho všetkého ostatného potrebného klobásového. A keď sa pri vážení a delení a platení a tak začalo počítať, vytiahli sa záznamy o ziskoch za ovocie a otec ešte rátal priemerku, koľko nás vyšlo kilo. Bola to sranda preveliká, tie sumy. A keď bol taký mimoriadne úrodný rok, pamätám, že to otec veľmi dlho spomínal, kilo dobrých domácich klobás nás vyšlo na 4.- káčées. Keď si na to dnes spomeniem, len nostalgickú slzu zatlačím. Takže takto sa u nás čerešne, marhule a ringlóty na klobásy premenili. Chcete aj recept? :-)) jana
@zareaguj


Diskusia k článku

sovka62
Aj u nás sa ovocie menilo na niečo iné užitočné. Veď ako inak v Petržalke, ktorá bola samý sad a veru mali tie sady veľkolepé výmery. Najviac sme mali marhúľ, k nim dôležitý zošitok s adresami českých spoluobčanov, ktorí každoročne čakali na telegram, aby vedeli kedy si po marhule majú prísť. Ak bola úroda nahovado, že ani Česi nestíhali, pomohla sezónna nákupňa ovocia, kde sa za kilo síce platilo menej, ale zato rad bol na hodiny. Ná čo, aspoň sme si v ňom poklebetili a ponadávali, keď nám chvíľu pred cieľom oznámili, že "neni sú kisničky" a mohli sme ísť domov aj s marhuľami. U nás sa teda pálilo, čo prezrelo, skončilo v sude. Otec pálil vlastnoručne a petržalskí žandári sa nevedeli dočkať degustácie, koťuhy.
Máš pravda, Janka, hoci sa vtedy za ovocie neplatilo veľa, po troškách sa nazbieralo. Pri našich latifundiách a priemernej úrode za leto cca toľko, koľko bol mamin ročný plat. Okrem toho sme zásobili na zimu, ani zeleninu sme nekupovali. Veru tak, záhrada bola tretím živiteľom.
Srdečne blahoželám všetkým, ktorí majú na svojich pozemkov výlučne trávniky a tuje, s ktorými sa narobia viac ako s ovocím a zeleninou a náklady na údržbu sú tiež približne rovnaké, ako keby pestovali užitočné veci.
radost
@Rea1
tvoj rozprávací boží dar rozjasní mi vždy úsmevom /od horúčavy/ smutnú tvár..:-)
denyany
Výborné čítanie! A tretí diel nebude? Veru, také lacné a k tomu vlastnoručne vyrobené a dochutené klobásy, to je jedna báseň:-) Si mi na ne narobila náramnú chuť.
frezia68
Výborný podnikavý duch,spolupráca celej rodiny a zábava pri čítaní,ako vždy :-)))
aroooo
až teraz som objavila pokračovanie, aj keď nie celkom, skončilo skoro ako som si myslela. Teším sa na ďalšie zážitky.
hannah22
veru takto sa gazdovalo, pestovaním, výrobou, výmenou ... dobre sa to číta a spomína..... máš rozprávačský talent.... dík
kecemis
Zabavne citanie. Az som si spomenul ako sme mi stavali udiaren a neviem ci si nasi otcovia vymienali skusenosti. Postavili sme ju rovnako, az na tie farby.
rea1
Ďakujem vám za prečítanie i za komentáre. Mám veľa spomienok a keďže roky sa držím hesla "bez smiechu je to horšie", tie zábavné rada dávam k dobrému každej spoločnosti, ktorá je ochotná počúvať a zabávať sa. Mám v hlave taký zlepšovák, ktorý som si rokmi vypilovala takmer do dokonalosti: čo bolo zlé, ľudia, skúsenosti, zážitky, na to som zabudla. Pamätám si iba to príjemné, milé, veselé, slnečné. To zlé v hlave je, zabudnúť úplne sa nedá ale mám to schované tak niekde v tom úúúplne zastrčenom šuplíku a pre ostatné spomienky tak ostalo oveľa viac priestoru. Som proste nevyliečiteľný optimista. :-)) Teší ma každá jedna reakcia, v ktorej čítam - zabavil/a som sa. Naozaj vám ďakujem. Teraz mám akési spomínacie obdobie, takže budem pokračovať skoro. jana
zolik
Uz sa velmi tesim. Tvoje usmevne spomienky aj mna vracaju do spomienkoveho obdobia z tych cias. Dakujem ti.
afataga
dievka moja, ty by si mala vydat memoare, ja si prosim aj s podpisom :-), pekne som si pocitala, aj zasmiala a aj slzu zatlacila, lebo u babky byvala zabijacka a jasne, ze aj klobasy a uplne presne taka udiaren, ako si polisala, len babka ani dedko asi nemali vytvarny talent, tak zostala len taka naha, ale tusim sa tie klobasy udili dlhsie a pomaly, ale aj najvacsia almazia bola neudena, opecena na panvici, aspon pre mna
evanaaa
Milá @rea1 , aj keď nechcem opakovať čo tvrdia druhí, ale aj mne sa veľmi dobre čítajú tvoje pamäte, vieš to podať zaujímavým spôsobom, človek sa aspoň zasmeje, tiež si spomenie.......mimochodom, ten zelovoc, kd este nosili "prebytky" mi pripomenul jeden tam, kde som kedysi bývala, síce bol malý, najprv v ňom skoro nič nebolo, no potom som doň rada chodila, hlavne to ovocie ale aj zeleninu kpovať, no neskôr z neho urobili predajňu značkových vŕtačiek, či čo, a teraz neviem čo tam je, už tam dávno nie sme. Boli ste ozaj podnikavá rodina, ak by ste boli niekde na západe, už by ste mohli pomaly byť aj milionári, vaša firma by sa rozrástla, a slovenské klobásky by išli na odbyt viac ako výrobky McDonald.... :-)
evaann
krasne spomienky,aj ja mam take dedinske :) mozem poprosit o ten klobaskovy recept? dakujem...
hubata
Hihi, správna bláznivá rodina len čo je pravda Jani.....
Ale takéto samozásobenie bolo samozrejmé aj u nás kým to dirigovala babka, ktorá robila poriadky tiež s prebytkami v záhrade aj s tými čo behali po dvore - tak ako to dokážu len babky. Čo nevzala Jednota do výkupu, schosnovala babka úplne jednoducho: keďže telefonovať nevedela, odkázala po tých ktorí robili s mamou, otcom, tetkami, bratrancami a sesternicami v jednej továrni, alebo v Bratislave, že v sobotu sa kopú zemiaky, oberá sa fazuľa, vytrháva sa cibuľa, mrkva, reže sa kapusta, prešuje sa hrozno, varí sa lekvár alebo moržuje sa kukurica. Niekedy pre zmenu sa zasa mrazili kurence, kačeny, husi, robili sa jelitá alebo tiež ako u vás klobásky. V sobotu sa vypli všetky dvere z pántov ktoré boli na babkinom dome, aby vznikol na dvore jeden obrovský stôl, babka navarila hustej fazuľovice s údeným, napiekla bélešov, dedo nachystal záhorácke trojchlapové a keď v komore už mechy boli plné začalo sa hodovanie. Aj susedia pomohli s traktorom, kárami, bicyklami ..... aj sme sa pohádali, aby sme sa potom mohli pomeriť, pospomínali sa tí ktorí boli v Amerike, alebo už neboli medzi živými, pojedlo sa, popilo sa. Babka napakovala embéčky a spokojná že nikto neumrie od hladu prežehnala odchádzajúce autá aby sme sa nepozabíjali.
A takto prebiehala jeseň na Záhorí hádam v každom dome ..........po poliach prdkali vari-traktory, my deti sme si opekali kukuricu a zemiaky, kopali sme jamy do ktorých sa ukladala zelenina na zimu.

A ten recept na klobásku pridaj či máš lepší ako mám ja!
manya
tvoje spomienky mi pripomenuli, ako sme ako novomanželia chceli mať farebný televízor a môj "podnikavý" manžel rozhodol, že budeme pestovať uhorky, lebo jeho kolega vykupoval a presvedčil ho, že je to bomba kšeft, len potom sme zistili, že aj pekná makačka, pomáhali nám rodičia aj starí rodičia, denno-denne uhorky, oberať, triediť a to sme chodili aj do roboty. Na televízor sme si zarobili a bol tak kvalitný, že sme ho vymenili po štrnástich rokoch. Ale od vtedy sme uhorky na predaj viac nepestovali, aj teraz sa smejem, ako sa mi muž sťažoval, že nemôže ani oči zavrieť, lebo hneď vidí uhorky.
martina0812
V našom bývalom zelovoci majú teraz bar. V bývalom mäsiarstve sídli nechtová dizajnérka. V niekdajšej mliekarni ( bože, tí miláčikovia!!!! A tie fantastické jogurty!!! ) predávajú plastové okná....
Neviem, svet sa možno za posledných 30 rokov ( môj vek ) zmenil, ale nezdá sa vám, že život na dedine stratil ten typický šmrnc? Ja mám stále záhradu veľkú ako sviňa a aj si na nej dopestujem, odložím, hoci predávam len vtedy, keď sa moja obrovitánska marhuľa, ktorá tieni pol dvora, zbesní a rodí, akoby bol koniec sveta. Ale... vraj sa to už dnes neoplatí. Za postreky proti kadejakým potvorám sa platí dosť, nehovoriac o tom, že sa narobíte ako kone. Ale aj tak mi akosi nedá, aby som švacla na celú plantáž trávnik a tuje. Záhrada musí byť!!!
rea1
nebudete mi veriť ale odkedy som vám tento zážitok opísala, odvtedy som rozmýšľala, ako sme volali tie ochutnávkové placky. alebo fašírky, čičotobolo. veď poznáte ten pocit, že človek by najradšej vyplazil jazyk do zrkadla, lebo na konci jazyka mám to slovo, na samom konci ... len mi ani za bohasvet nepríde na um. no. až dnes ma to napadlo, tak vám to rýchlo napíšem, lebo občas to dlho hľadané bleskne hlavou a kým sa jeden spamätá, myšlienka, nápad či čokoľvek uletí do nenávratna. :-) bravčovinky. tak sme to volali. troška zarobenej klobásoviny, z nej spravená placka ako dlaň a nie veľmi hrubá, len tak akurát a opečená na panvici. to boli bravčovinky. a mama striehla ako sup, lebo to bolo také dobré, že by sme boli požrali tretinu ešte nezačrievkovaných klobás. bravčovinky. :-)) ale famózne jedlo to bolo, to mi verte.
yana
Boze, zase som pustila slinu do laptopu. Len tak na okraj, nie leta este nebolo dost. V tejto zamrznutej Kanade sme mali sneh tusim do polky aprila. Zahradu som zacala ofukovat koncom aprila. Ta moda zelenych travnikov s tujami asi prisla odtialto. ja nemam nic proti kvetinam, ale tie opatrim az ked je zelenina na poriadku. Razim heslo, ze z travy sa doma nenajeme.
Inac klobasy robime tiez, aj syr a ryby udime, vino kvasime. Ja mam velku kuchynu.



 



TOPlist