Bolo to v dobe, keď Kaukaz bolo miesto najmilších a najpohostinnejších ľudí na svete, bez národností, hraníc a hlavne miestnych vlád a prezidentov.
Bolo to niekde na Kaukaze, kde sa dostali do vysokohorskej dedinky. Jazdili tam na upravených náklaďakoch a autobusoch ako pohyblivá poliklinika. Keďže to bolo v dobe, kedy naozaj platili tvrdé zákony Kaukazského pohostinstva („Chaziaina abidiť chočeš?!?!?!“), hlava aula - dedinky (niečo ako náš starejší, alebo vajda) oddelil zo spoločného niekoľko baranov pre medikov.
V zostave autovlaku – polikliniky bol aj autobus – stomatologická ambulancia. Pred týmto autobusom, netrpezlivo prešľapujúc z nohy na nohu, s malou dušičkou zazerajúc na pobehujúci med personál postával dlhý rad (ďalej „očereď“ ) čakajúcich horalov.
Iste, „očereď“ mala svoju štruktúru (najprv starší, na konci ženy a deti) a dopredu bol prepustený starodávny deduško, nielen preto že bol najstarší, ale mal aj najmenej zubov. Nedávno v auto - obchode (svoj obchod v aule nebol) si kúpil plechovku zahraničného piva a z neskúsenosti ho skúšal otvoriť zubami. Zjavne bolo jeho zubné „choziajstvo“ v takom dezolátnom stave, že po niekoľkých minútach liečby sa z autobusa ozval srdcervúci rev prerušovaný necenzúrnymi výrazmi.
Národ v „očereďi“ znervóznel. Starejší, hlava aula, ktorý mal tiež problém so zubami a stál ako prvý v rade sa ustarostene pozrel na hodinky a niekam odbehol...
Tým časom, ako šiel proces liečenia miestnych horcov, sestrička – „choziajka“ (starala sa o zdravotnícky materiál a stravu) sa zaoberala spracovaním a deľbou čestne zarobených baranov. V zašpinenom krvou bielom plášti, s ohromným nožom v jednej ruke a veľkým , naplneným čím to emailovým vedrom v druhej, prešla okolo „očereďe“ chorých na zuby a vyšla hore do autobusu.
Nejaký panikár z „očereďe“ zašepkal: „Chirurg prišiel !!!“
Nevšímajúc si zavýjanie pacienta sestrička – „choziajka“ začala v autobuse – stomatologickej ambulancii porcovať mäso.
Po nejakej chvíli stomatológ predsa len ukončil deda a výkriky skončili. No keďže deduško bol naozaj starodávny Kaukazec, prežitá hrôza ho zmohla. „Deduľe“ dali niečo poňuchať, vyniesli ho z autobusu a položili na trávičku, na horské slniečko, pritom ho prikryli plachtou, aby sa trochu vydýchal.
„Односельчане;“ (spolu dedinčania) ihneď pochopili: „Chirurg spravil svoju prácu!“ a „očereď“ sa ihneď skrátila.
Zostávajúci horali s hrôzou sledovali starčeka, stonajúceho pod plachtou, prepočítavajúc svoje šance, keď sa otvorili dvere a z dverí sa vysunula zakrvavená po lakte sestrička - „choziajka“ s priezračným polyetylénovým sáčkom, v ktorom všetci videli niečo krvavé...
Nabrala do svojich mohutných pľúc svieži horský vzduch a zarevala na celú dolinu:
„ Ej!!! Fatima!!! Budeš brať vajcia z tohto barana?!?“
Odniekiaľ sa ozvala Fatima: „ A je mladý???“
„Nie starý bol a už trochu zasmradol...“ reve naspäť sestrička - „choziajka“ .
„ Dobre, tak počkám kým zarežeš nasledujúceho!!!“
Ukončiac jednanie s Fatimou, sestrička - „choziajka“ prísne pozrela na „očereď“
"Nu, ládno", kto je na rade, vliezajte do autobusu...“
„Očereď“ sa ihneď vyprázdnila...nikto nechcel byť nasledujúci...
Kto tam bol, vie že baranie vajcia na Kaukaze – „baľšoj deľikaťes“
Vypočuté, preložené a "pre vás" upravené zo slov Jury Petroviča.
Diskusia k článku