Spoločné dejiny vína neboli, pravdaže, prechádzkou ružovým sadom. Boli poznačené búrlivým 20. storočím, všetkými jeho zvratmi, politickým násilím i snahou budovať demokratickú a mravnú spoločnosť. Víno bolo a zostalo jej zrkadlom. Pozrime sa cez osudy a názory niektorých osobností vína a vinárstiev, aký odkaz nám zanecháva.
Rubínový most ponad Moravu
Keď sa na úsvite 20. storočia začala rodiť myšlienka spoločného štátu Čechov a Slovákov, víno vstúpilo do ich života ako prirodzený dorozumievací a ľudské srdcia otvárajúci prostriedok. Moravania a Česi objavili krásu a ozdravnú silu slovenského vína vďaka skalickému lekárovi Pavlovi Blahovi. Ten v rokoch 1903 až 1914 pôsobil ako lekár v luhačovických kúpeľoch. Svojim málokrvným pacientkam predpisoval doktor Blaho ako liek červené víno z rodnej Skalice. Tak sa zrodil mýtus zázračného vína zo Slovenska, ktoré uzdravuje ľudí.
Víno ako tmel budúceho štátu, ako všestranný motor jeho rozvoja? Túto rolu objavil Pavel Blaho, otec známeho operného speváka Janka Blaha a praotec profesorky hudby Evy Blahovej. Blaho patril ku generácii strojcov československého štátu a cez architekta Dušana Jurkoviča zanechal po sebe aj inú svojráznu stopu, a to vo vinárskej architektúre. Najkrajšiu vinársku búdu v Skalici naprojektoval veľký československý architekt Dušan Jurkovič pre Pavla Blahu.
Víno prinieslo Skalici prosperitu. Tak ako kedysi anglickí obchodníci povzniesli Bordeaux nákupom vína pre bohatý Londýn, v Československu to boli českí obchodníci, ktorí dali skalickému červenému vínu a neskôr aj vínu z Topoľčianok krídla. Slovenské vína predstavovali českej verejnosti ako exkluzívny produkt. Slovensko bolo v rokoch prvej republiky pre Čechov a Pražanov obzvlášť krajinou opradenou množstvom mýtov a legiend.
Pražská akciová spoločnosť Královské vinné sklepy obchodovala s vínom a zaslúžila sa o zrod Skalického rubínu, jediného slovenského vína, ktoré má najvyššiu európsku ochrannú známku Chránené označenie pôvodu. Získalo ju celkom nedávno – v decembri roku 2017. Pražskí obchodníci boli nanajvýš pragmatickí. V rozvoji skalického vinárstva zohrali podobnú rolu ako obchodníci v Bordeaux, ktorí definovali v polovici 19. storočia najlepšie polohy a vína v slávnej svetovej vinohradníckej oblasti.
Královské vinné sklepy donútili skalických vinárov kupážovať červené vína, sceľovať najmä Frankovku modrú s Modrým portugalom. Požadovali víno rovnocenné v kvalite, chuti, vo vôni a farbe, čím vlastne zadefinovali jednotný farebný, chuťový a aromatický profil vína, ktoré preslávilo Skalicu a vstúpilo do dejín československého vinárstva.
Skalica má vôbec osobitné postavenie v československom i slovenskom vinárstve. Vari ako jediné mesto si v časoch komunistického Československa uchovalo mestské vinohrady. Má ich dodnes. Teraz ide mesto zakladať nový 22-hektárový vinohrad, ktorý prenajme najlepším skalickým vinohradníkom.
Diskusia k článku