My nič, to vinič

Jozef Sedlák, Pravda, 2. júna 2017 o 06:00

Stačia štyri slová, jeden prostý verš, ktorý vyjadruje koncept vinárstva, prístup k vinohradu a vínu, ktoré sa v ňom narodilo. Milan Skovajsa je jeden z devätnástich pezinských vinohradníkov, ktorí dokázali obnoviť a zveľadiť vinice svojich predkov. Z neznámeho muža je dnes tvorca vín s autoritou.

Milan Skovajsa, víno
Milan Skovajsa robí vína, ktoré čas nepoškodzuje ale hladí.
Autor: ,

Pezinok žil po stáročia vínom a vinohradmi. Mesto doslova a do písmena vyrástlo i zbohatlo na víne. Stačí zájsť do Malokarpatského múzea, aby si človek uvedomil, že sa ocitol v centre Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Fakt, že bezmála tridsať rokov po novembri 1989 sa vínu ako živobytiu a modernému podnikaniu venuje len necelá dvadsiatka pezinských vinohradníkov a vinárov, však mnohých zaskočí. Celkom jednoznačne naznačuje, akými hlbokými demografickými zmenami prešlo Slovensko i vinohradnícke mesto. Staré rodinné vinice a vinárstva na 40 rokov v dvadsiatom storočí zmizli. Až posledné tri desaťročia vznikajú a upevňujú sa nové. Sú dielom vitálnych mužov a žien, ktorých k cieľu hnala odvaha a vytrvalosť.

V pezinskom zámku pred februárom 1948 sídlilo družstvo zoskupujúce stovky drobných slovenských vinohradníkov a vinárov. Komunistický štát si ho privlastnil a začal budovať družstvá sovietskeho typu. Na sklonku osemdesiatych rokov sídlilo v Pezinku najväčšie vinohradnícke družstvo v Československu – obrábalo tisíc hektárov vinohradov.

Neboli to už ale vinohradníci, ktorí sami pracovali vo svojom vinohrade, ako to bolo pred rokom 1948 a ako je to napríklad dodnes vo Francúzsku, kde sa spoločne spracúva hrozno a sú vybudované silné značky vína. Vinohrady sa po kolektivizácii scelili a pracovala v nich už len časť bývalých majiteľov.

Po ťažkých začiatkoch sa družstvo v Pezinku stalo dobrým producentom muštového hrozna a spoľahlivým dodávateľom pre pezinské vinárske závody. Pravda, víno, ktoré tu vzniklo, bolo anonymné a poznačené chuťou i možnosťami doby. Otočiť túto kapitolu s tým, že bola omylom, by bolo príliš zjednodušujúce. Dejiny sú plné všakovakých zákrut, sú obdobia rozvoja, potom plné napätia, ktoré vyúsťujú do dramatických rozuzlení.

Zmena ako veľký tresk

Snaha vrátiť vinohradníctvo a vinárstvo do pôvodných koľají po roku 1989 pripomínala veľký vesmírny tresk. Keď pôvodným majiteľom vrátili vinohrady, nevedeli sa mnohí ich potomkovia čelom postaviť k vinici. Vnuci mali iné profesie a doma sa vyrábalo zvyčajne pár súdkov vína pre vlastnú spotrebu zo záhrad alebo z dvoch troch riadkov družstevnej vinice. Rýchlo sa ukázalo, že víno ako hobby a víno ako podnikanie sú dve rôzne veci.

Rozbehnúť rodinné vinohradníctvo a vinárstvo sa pokúšali mnohí, ale tých, čo vydržali, zostala hŕstka. S istou dávkou zveličenia pripomínali nadšenci súkromného vinohradníctva výpravy dobrodružných polárnikov z prelomu 19. a 20. storočia, ktorí sa usilovali dobyť severný a južný pól. Mnohé pokusy sa skončili neúspechom a odvážlivci ich zaplatili životmi. Milan Skovajsa a jeho manželka Silvia svoj vinársky pól dobyli.

Milan Skovajsa mal byť spojárom. Aj ním celé jedno desaťročie bol, ale v okamihu, keď rodičom vrátili vinice, ozvalo sa v ňom volanie krvi predkov. Spolu s bratom sa pokúsili postaviť na nohy rodinný podnik. Skovajsa zaletí mysľou do roku 1991, keď spracúvali prvú úrodu z navrátených viníc. Vybrali sa vtedy do železiarstva kúpiť tri drevené dvestolitrové sudy. Po štvrťstoročí dorába Milan Skovajsa od 35– do 40-tisíc fliaš poctivého odrodového malokarpatského vína. Má zmodernizovanú pivnicu, je celá z antikora, nedávno dokúpil rototank na červené víno, pribudli kvalitné dubové sudy, na dvore stojí nový vinohradnícky traktor.

Keď prídu hostia do sídla Skovajsovej firmy, vinár ich usadí v prednej izbe starého richtárskeho domu. Dom dýcha históriou. Stačí sa pozrieť na mohutné stropné trámy. Keď sa Milan oženil, chvíľu tu býval s manželkou učiteľkou. Neraz ich dobehla otázka: Čím a kým byť, uživí nás len víno?

Po rokoch je odpoveď na túto otázku jasná. V ich prednej izbe je príjemná degustačná sieň. Sedem hektárov vinohradu vydá úrodu vína, ktorá garantuje rodine slušný životný štandard a prináša ešte niečo navyše: Skovajsovci, ktorí istý čas stáli jednou nohou vo vinici a pivnici a druhou v zamestnaní, aby istili svoju existenciu, sú dnes vinári profesionáli. Víno sa stalo zmyslom ich života, prinieslo postavenie i spoločenskú vážnosť.

Čo je vážnosť, rešpekt, ako sa získava? Jednoducho. Všetko, čo človek robí, robí po prvé, poctivo, svedomito, pri víne a viniči vždy každú prácu v správnom čase a po druhé, šikovnejšie než ostatní, s iskrou nápadu.

Veľkorysosť ako princíp

Keď dostali rodičia Milana Skovajsu vinohrady, boli už päťdesiatnici. Necítili sa na podnikanie, nechali priestor a voľnosť synom. Milan nepočul od otca príkazy, bež do vinice či pivnice, sprav to, lebo… Rodičia ponechali prvé husle synom a takrečeno z druhej línie im pomáhali. Raz stretla Milanova mama známu vo vinohrade. Tá sa jej z mosta doprosta spýtala: "Elenka, ako to robíte, že sa deťom darí?“ Odpoveď ju prekvapila: "Nerozkazujeme im ako ty.“ Aj s odstupom času Milan oceňuje veľkorysosť rodičov.

Skúsení vinohradníci radi prízvukujú, že vínu sa netreba pliesť do cesty. V tom konštatovaní je veľkorysosť i pokora. Táto stará skúsenosť, samozrejme, neznamená, že vinohradník ponechá vinicu samu na seba a víno svojmu osudu. Ide o niečo iné, pracovať vo vinohrade a pivnici tak, aby potenciál, ktorý je ukrytý v pôde a hrozne, nebadane a v celej prirodzenej kráse prešiel do vína samého.

Pohľad na vzorne obrobené Skovajsove vinice prezradí, že tento muž miluje poriadok. Nemá to ľahké, nejde totiž o kompaktnú ucelenú vinicu na jednom hone, ale roztrúsenú na jedenástich miestach pezinského a limbašského chotára. Vinohrady musel oplotiť, pretože v posledných rokoch si zvykla na sviežich výhonkoch viniča a v jeseni na sladkých bobuliach hrozna pochutnávať zver. Oplôtky stáli veľa peňazí, ale zver bola schopná pripraviť vinohradníka o celú úrodu. Veru vinohradník je aj strážcom úrody.

Skovajsa je pestovateľom typických malokarpatských muštových odrôd. Je pyšný na svoj Rizling vlašský, Veltlínske zelené, Rizling rýnsky, ale aj Pinot blanc a Chardonnay. Z modrých odrôd pestuje Svätovavrinecké a Frankovku, z ktorých produkuje svieže, šťavnato-ovocné ružové vína s jemnými kyselinkami. Trojku červených tvorí Svätovavrinecké, Frankovka modrá a Neronet.

Práve prostredníctvom červeného vína upriamil Skovajsa pozornosť na značku v podobe veľkého S ukrytú v prstenci viničného úponku. V roku 2007 sa jeho Alibernet, výber z hrozna, stal šampiónom suchých červených vín v Národnom salóne vín. O kvalite Skovajsových vín už okolie vedelo, teraz sa jedno z nich ocitlo v prestížnom výbere sto najlepších slovenských vín. Salón posilnil prestíž vinárstva a celkom prirodzene aj sebavedomie Milana Skovajsu.

Vráťme sa do vinohradu. Zväčša ide o pôvodné výsadby z čias pezinského družstva. Vek viničných krov sa pohybuje okolo štyridsiatky. Skovajsa udržuje vinice vo výbornej kondícii, pravidelne ich podsádza, vlani dosadil dákych 800 štepov. Vinice sú zdravé, kompletné a vinohradník odhaduje, že obnova vinohradov, ak sa nič mimoriadne nestane, bude možno o dvadsať rokov už v réžii synov. Najstarší Samko je prvák na modranskej vinárskej škole. Pedagógovia si ho pochvaľujú, razom zistili, že chlapec je vo vinohradoch doma. Akoby nie, už pár rôčkov aj s mladším Paľkom pomáhajú rodičom. To, čo bolo kedysi vo vinárskych rodinách prirodzené, nanovo vytrysklo.

Francúzi robia najlepšie vína zo starých vinohradov. Cení sa dlhovekosť viničných krov, pretože korenia hlbšie. S istou dávkou obraznosti možno povedať, takýto vinohrad je pánom svojho podzemia s celým komplexom minerálnych látok, ktoré potom ako skúsený alchymista pumpuje do hroznových bobúľ. Pravda, vinica musí byť vždy dobre orezaná, čistá, zdravá, bez chorôb. Vinič nemožno vysiľovať vysokými úrodami – menej je viac, vína sú komplexnejšie, a preto vyjadrujú lepšie terroir, miesto, kde sa narodili.

Skovajsovci majú vtipnú vínnu kartu. Zhora nadol ju pretínajú vodiace drôty viniča. Pripomínajú notovú osnovu. Zakrútené viničné úponky symbolicky vyjadrujú, ako sa vinič prediera za slnkom, aby mohol z neho čerpať energiu potrebnú na zázračný proces fotosyntézy. Slnko sa mení na cukor v bobuli, korene hľadajú v pôde vlahu a korenie vína – kyseliny. V dobrom roku, keď príroda ideálne dávkuje slnko, dážď, ale aj vetrík, ktorý vyháňa z vinice choroby, vzniká základ pre víno, čo poteší a rozochveje zmysly.

Mok s jasnou DNA

Akože znie Skovajsov verš? My nič, to vinič. Ale kdeže my nič, bez práce nie sú koláče ani dobré víno. Predsa vinár robí viniču celý pestovateľský servis, aby porodil úrodu hrozna, ktorú premení na víno. Ak v ňom objavíte svieže kyseliny, mineralitu, ovocné vône a chute, je to dielo viniča, ale aj vinára. Ako Skovajsa vinohradnícky a vinársky dozrieva, dáva vínu čoraz väčšiu slobodu. Vraví, že nechce zasahovať do posolstva, ktoré bobuľa prináša do vína, to, čo je v nej, nech zostane vo víne.

Skovajsa obmedzuje počet zásahov do vína, moky s vysokým potenciálom začína "školiť“ až vo februári. Neponáhľa sa na súťaže, nepripravuje víno na to, aby tam zažiarilo ako kométa, daňou za úspech niektorých súťažných vín býva rýchle uvädanie. Tou cestou Milan Skovajsa odmieta ísť.

Dôležité je iné: poskytnúť víno garantujúce pôžitok v horizonte nie roka, ale dlhšej budúcnosti. Prvotná aromatika nie je všetko, až čas prináša to, čomu sa hovorí buket. Primárne a sekundárne vône sa pomaly vytrácajú, menia a uvoľňujú miesto terciárnym vôňam, ktoré vznikajú bez dotyku vzduchu, počas dozrievania vína. To, isteže, neznamená, že víno musí prísť o prvotné vône či o sviežosť. Nie, ale ako pridaná hodnota prichádza osobitná aróma – buket.

Milan Skovajsa robí vína, ktoré čas nepoškodzuje, ale hladí, a to je veľké umenie. Skovajsa sa zaradil do prúdu moderných tvorcov vína, ktorí vyrábajú originálne produkty. Objavili ho distribútori a posunuli tam, kam výborné víno patrí – do vínoték, hotelov a reštaurácií. Nie je to všedné víno, veď ide o typický produkt malého rodinného vinárstva, ktoré nechrlí víno v státisícových ani miliónových objemoch. Je to víno s jasnou DNA nielen pezinského a limbašského vinohradníckeho chotára, ale aj rukopisom svojho tvorcu. Muža, ktorý našiel súzvuk medzi vinohradom a pivnicou, vínom v sude i vo fľaši.

V hektickom 21. storočí sú Skovajsove vína nefalšovaným návratom k prirodzenému rytmu ľudského života. Sú to vína, v ktorých počuť srdce prírody, kde jasne cítiť stopu ročníka, ktorú hroznová bobuľa vďaka citlivej práci vinára zanechala vo víne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

Máte radi víno? Nájdite ho na novom webe vino.pravda.sk

Komentáre k článku:

Pridaj komentár
Táto funkcia je len pre prihlásených!

Pre pokračovanie sa prihláste svojou Varechovou prezývkou a svojim heslom:


alebo môžeš použiť:

Prihlásenie cez Facebook

Registrácia

Registrácia a používanie webu Varecha.sk je zadarmo.
Podmienky používania a ochrana osobných údajov


TOPlist