Dobré víno prežije svojho tvorcu

Jozef Sedlák, Pravda, 21. decembra 2018 o 06:00

Jeden z najkrajších vinohradov v Malokarpatskej vinohradníckej oblasti je Suchý vrch. Neleží priamo na malokarpatských svahoch, ale pár kilometrov južnejšie na hlbokých nánosoch spraše chránený pred vetrom prastarým dubovým lesom. Suchý vrch, vinohrad Ladislava a Margity Šebovcov zo známeho vinárstva Karpatská perla, nie je iba dôkazom pestrosti horninového podložia, na ktorom sa rozkladajú malokarpatské vinice, ale aj jedinečnej odrodovej skladby viniča.

Ladislav Šeba, vinice,
Pod nohami Ladislava Šebu z Karpatskej perly leží vinohrad Suchý vrch.
Autor: ,

Málokde inde sa nájde taká ucelená zbierka československých odrôd viniča, ktoré pochádzajú z dielne moravských a slovenských šľachtiteľov, ako na Suchom vrchu. Pestuje sa tu okrem iných odrôd aj Muškát moravský, Devín, André, Pálava, Aurélius. V šebovskej pivnici tvoria špeciality, ktoré ozvláštňujú tradičný malokarpatský sortiment vín.

Krstným otcom unikátnej kolekcie je Peter Záruba, strýko Margity Šebovej, ktorého si dobre pamätá generácia vinohradníkov a vinárov, čo budovala vinohrady a štátne vinárske podniky v časoch socializmu.

Život plný zákrut

Život Petra Zárubu, chlapca, ktorý o sebe hovoril, že sa narodil pod klčom v Kučišdorfe, dnešných Vinosadoch, sa mohol uberať rôznymi smermi. Ako to už býva, v kľúčových okamihoch sa náhle vydal iným smerom.

Petrov starší brat Štefan Záruba patril po druhej svetovej vojne k vinárom, ktorí udávali tón výrobe vína pod Malými Karpatmi. V Pezinku vybudoval prosperujúci vinársky podnik, ktorý na diaľku súperil s modranským vinárstvom Jána Farkaša. Obaja postavili moderné pivnice a ktovie, ako by dnes vyzerali vinohrady a vinárstva, keby nebol prišiel rok 1948 a s ním znárodnenie. Zárubov podnik padol pod ľudovú správu, zoštátnili ho a zdalo sa, že vinárskej rodine definitívne vykrútili krk.

Lenže tak ako má vinič záložné očká, ktorými sa istí proti najhoršiemu, tak aj stará vinohradnícka rodina Zárubovcov prežila komunistickú snahu raz a navždy sa vysporiadať so súkromným podnikaním vo viniciach a v pivniciach. Vedomky či nevedomky sa o to postaral Štefan Záruba hneď po vojne. Rodičia uvažovali, či Petra, bystrú mladú hlavu, nepošlú do seminára. Mať v rodine kňaza bolo snom mnohých slovenských mám, Štefan však predbehol zámery rodičov. V Modre zabezpečil bratovi internát na strednej vinohradníckej škole. Sníval o tom, že s chytrou hlavičkou Petrom vytvoria podnikateľský tandem. Napokon všetko vypálilo inak.

Štefanovo vinárstvo putovalo do rúk ľudu, prišiel o všetko, čo vybudoval, zato Peter v Modre zmaturoval a postúpil odtiaľ ako študent s vynikajúcim prospechom na vysnívanú vysokú školu do Lednice. Keď sa uprostred päťdesiatych rokov minulého storočia vrátil do Kučišdorfu s titulom inžiniera, bola to sláva na celú dedinu. Stal sa prvým občanom malej vinohradníckej obce s vysokoškolským vzdelaním.

Nebol by to však režim, aby nerozhodol o tom, kde najviac potrebuje, povedané dobovou rečou, vzdelané kádre. A tak mladý inžinier Peter Záruba putoval s umiestenkou na druhý koniec vinohradníckeho Slovenska na Štátny majetok Slovenské Nové Mesto, ktorý spravoval tokajské vinohrady.

Ako čas plynul, formoval sa odborový vinársky podnik a Petra Zárubu, chlapca do koča aj do voza, do vinice aj do pivnice, s jemným degustátorským nosom a citlivými chuťovými bunkami na jazyku, potrebovali v Bratislave. Vedeli, z akej rodiny pochádza, ale víno sa bez odborníkov robiť nedalo. Ostatne, keď sa vytváral dnes dobre známy stobodový systém hodnotenia vína, bol to Záruba, ktorý ho uvádzal do života. Tam nerozhodovala oddanosť strane, prázdne frázy, ale to, či človek naozaj vínu rozumie. To vlastne otvorilo Petrovi dvere v ďalšom pracovisku – Ústrednom kontrolnom a skúšobnom ústave poľnohospodárskom.

Margita a Ladislav Šebovci s odrezkom klonu Frankovky modrej, ktorý im
zanechal strýko Peter Záruba.
Margita a Ladislav Šebovci s odrezkom klonu Frankovky modrej, ktorý im zanechal strýko Peter Záruba.
Autor: Pravda, Jozef Sedlák

Táto inštitúcia sústreďovala vždy elitu odborníkov, ktorí rozhodovali o tom, aké odrody rastlín, v našom prípade viniča, sa budú v krajine pestovať. Ústav disponoval skúšobnými stanicami, kde testovali nové odrody. V Bratislave vybudovali okrem vinohradov aj archívnu pivnicu, ktorá bola tiež pracoviskom Petra Zárubu. Ešte aj ponovembroví ministri sa ňou pýšili.

Autor týchto riadkov si pamätá, ako minister pôdohospodárstva Pavol Koncoš hostil v nej švédskeho kolegu. Ochutnávali tu zbierku najlepších slovenských vín. Na jej vzniku sa podieľali najlepší slovenskí znalci viniča a vína a Peter Záruba medzi nich patril.

Ponovembrový druhý dych

Krajina bez ohľadu na všetky vývrtky, ktorými prešlo jej poľnohospodárstvo po roku 1948, mala čo ukázať. Ak si uchovala potenciál a rozvinula ho, tak zásluhou ľudí, ktorí sa nikdy nespreneverili pôde, vinohradom a vínu. Úprimný vzťah k práci zdedili po rodičoch, nadobudli ho celkom prirodzene, pretože od útleho detstva vyrastali vo vinohrade, tu mocneli a túžili dokázať viac než rodičia, preto podávali skvelé výkony v školách a potom na pracoviskách. To, že Peter Záruba pracoval v Ústrednom kontrolnom a skúšobnom ústave, vnímali rodičia a súrodenci ako satisfakciu: aha, akého šikovného syna, brata, strýka máme. Rešpektujú ho, uznávajú, pracuje v centre, kde sa rozhoduje o osude slovenského vína.

A potom prišiel rok 1989. Revolúcia rozdáva nové karty a ponúka možnosť začať žiť slobodne vrátane prv nepredstaviteľného súkromného podnikania. Margita Šebová sa s manželom rozhodnú vrátiť na rodinnú vinohradnícku postať. Ich prirodzeným radcom a spojencom sa stáva Margitin strýko Peter Záruba. Už bol v dôchodkovom veku, ale zďaleka sa necítil za zenitom svojich síl.

Keď sa Šebovci odhodlali k jednej z najväčších životných investícií, k založeniu vinice na Suchom vrchu, Peter Záruba akoby chytil druhý dych. To, čo nebolo dopriate jemu a bratovi Štefanovi, spravodlivý čas ponúkol neteri a jej manželovi. Peter Záruba chcel byť pri zrode rodinného vinárstva nie pozorovateľom, ale činorodým spolutvorcom – Suchý vrch zobral ako životnú výzvu.

Suchý vrch je šebovská vinica, ale je to aj vinica Petra Zárubu, pretože sa v nej premietli jeho životné a profesionálne skúsenosti, ktoré začínajúci vinohradníci a vinári ešte nemohli mať. Jedna z rád Petra Zárubu znela: V pivnici musíte mať víno, ktoré podčiarkne odrodovú výnimočnosť Slovenska. Preto padla voľba na spomínané kvinteto československých odrôd. Peter Záruba nehovoril o moravských a slovenských odrodách, ale o československých, pretože vznikli počas spoločného štátu, spoločne ich tvorili, skúšali a do života vyprevádzali vedľa seba pracujúci Moravania, Slováci a Česi.

Jedným z najobľúbenejších šebovských vín je Muškát moravský. Ľudí fascinuje jeho dievčenská vôňa, šťavnatosť, s ktorou pobozká ústa, ľúbeznosť, s akou sa oddáva ľudským zmyslom. Záruba neomylne trafil tejto odrode terroir. S odstupom času však Šebovci oceňujú aj iné strategické rozhodnutia, ktoré pri výsadbe urobil Peter Záruba a ktoré si ako zlaté pravidlo osvojili pri zakladaní ďalších vinohradov.

Vinica je dvojgeneračná investícia, neslúži len rodičom aj deťom, neskôr vnukom. Záruba zvolil spon, ktorý má budúcnosť. Šebovci stále uprednostňujú ručný zber, ale spon 2,20 metra na necelý meter umožní raz, keď bude úplná núdza o pracovníkov, nasadiť do vinice aj kombajn. Záruba sa postaral o moderné vedenie viniča, o rez na jeden ťažeň. S odstupom času Margita a Ladislav Šebo vzdávajú ešte raz poklonu Petrovi Zárubovi – práve pri ňom sa naučili poctivej a fortieľnej práci vo vinohrade a, samozrejme, v pivnici. Spomenú si, ako ich strýko vždy pobavil otázkou, keď ho pozývali na ochutnávku čerstvo vykvasených vín.

"Bude ich viac ako sto? Ak nie, potom prídem autom.“

Piť víno je umenie a ochutnávať, vystaviť mu posudok, ešte väčšie. Aj to vedel Záruba, a najmä vedel posúvať toto umenie ďalej. Veľkosť človeka spočíva v tom, že to, čo vie, si nenechá pre seba, ale odovzdá ďalej. Ak tak urobí, potom jeho dielo žije ďalej. V tom je sila rodinných vinárstiev, kde odovzdávanie skúseností je plynulé, prirodzené, a preto živé.

Peter Záruba zanechal po sebe veľkú stopu. A nielen v šebovských vinohradoch. Tohto roku, deväť rokov po tom, čo skonal, do nich opäť symbolicky vkročil.

Keď v Rači po revolúcii založili miestny vinohradnícky a vinársky spolok, Záruba do Farskej vinice zasadil štepy račianskej Frankovky modrej vo všetkých deviatich klonoch. Bezmála o pol druha desaťročia neskôr podarovali Račania Šebovcom očká z tejto vzácnej klonovej kolekcie.

Manželia si ich dali naštepiť na podpníky u vnuka profesora Viléma Krausa v Mělníku. Záruba bol s Krausom veľký priateľ a po rokoch priateľstvo prinieslo krásnu úrodu. Na jar 2018 dostali Šebovci od Viléma Krausa, profesorovho vnuka, namnožené sadenice frankovky v deviatich klonových verziách. Akoby sa tým symbolicky uzavrel česko-slovenský kruh v slovenskom vinohrade so zárubovsko-krausovským odkazom: Dobré víno nás všetkých prežije.

Strýkova láska k vinohradníctvu a vinárstvu našla ohlas v širokej rodine Zárubovcov – veď dnes vari desať z nich pestuje hrozno a vyrába víno.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
Komentáre k článku:

Pridaj komentár
Táto funkcia je len pre prihlásených!

Pre pokračovanie sa prihláste svojou Varechovou prezývkou a svojim heslom:


alebo


Registrácia

Registrácia a používanie webu Varecha.sk je zadarmo.
Podmienky používania a ochrana osobných údajov


Inšpirácie z nových receptov
TOPlist