Zemiakové placky

Placky zo zemiakovej slamy a ovčieho syra (fotorecept)

Autor receptu: sracz

Zemiakové placky, haruľa i šarišské „naľešňiki” v chutnej úprave od výmyslu sveta. Kto by ich nemal rád. Snáď až na výnimky všetci, bez rozdielu veku, pohlavia, telesnených proporcií a príslušnosti k forme vierovyznania. Starší i mladší, deti aj dospelí. Presne pred rokom, ešte v Des Moines Iowa, som ich pripravil po svojom. Na novo. So zvyškom ovčieho syra. Slovenský ovčí syr prepraviť za oceán je veľký problém, ale podarilo sa mi to. Ako? Neprezradím, lebo aj „protivník” vie čítať a odpočúva!

6-8
porcií
15 minút
príprava
5 minút
tepelná úprava

Suroviny

Postup

  1. … Vôňu slovenských domácich zemiakových placiek je cítiť od Oravských Beskýd na severe, až po Cerovú vrchovinu na juhu, tak, ako aj od Bielych Karpát na západe, až hen po Bukovské vrchy na východe. Nuž, priznám sa bez mučenia, že si tieto vône a „šmaky” z času na čas vytvoríme aj my, teda ja s mojou, ale aj pre rozvetvenú famíliu švagra Lacka. Tentoraz som „fantazíroval” s kúskom ovčieho syra (nevážil som ho, ale domnievam sa, že dodržanie aspoň približného objemového pomeru zemiakov a ovčieho syra, je tak „akurvát”). Samotná príprava je už známa a vhodná i pre začiatočníka.
  2. Do pomocnej misy som na veľkých „slzičkách” nastrúhal veľký zemiak aj „štangličku” ovčieho syra, pridal nadrobno pokrájané stonky zeleru, pretlačené strúčiky cesnaku, rozbité celé vajíčko, 2 KL soli, KL čerstvo mletého čierneho korenia, 5 PL jemnej strúhanky a asi 3 PL hrubej múky (kto chce, môže si pridať aj drvený majorán); zmes som dôkladne prepracoval
  3. a na záver zmiešal s troškou vlažnej vody, tak aby som dosiahol jej polotekutú konzistenciu.
  4. Potom už len na dostatočnom množstve horúceho oleja so škvarenou masťou („šmaľcom”), vytvárať placky, aby v horúcej emulzii plávali a po obidvoch stranách ich nechať opražiť do chrumkavého červeno-hneda; po vypražení som na papierovom obrúsku nechal z placiek odsať nadbytočný tuk.
  5. Tentoraz sme ich zapíjali kyslým mliekom, ale v pamäti mi ostala aj chuť lipového čaju a kozieho kyslého mlieka, z 50.÷60. rokov vo vachtárni našeho dedka Tatuša, pod Šarišským hradom! „Bars fajne”! (P. S.: Hej, Kálman a ty ši už jedol péčene zajace! Ta ja eščik ňe! Áľe moj starši brat Déži, vidzel v Pešci, v novinkoch! Bárs fááájne!)
  6. …Chváliť sa cudzím perím nie je môj zvyk, ale naša Izka tu k nedeľňajšiemu obedu pripravila „Šľahačkové rezy s granátovým jablkom” . Mám mile spomienky na slnečné Slovinsko i Chorvátsko, kde som granátové jablká videl po prvýraz zrelé a „in natura” a so srdečným dovolením majiteľov som ich šťavnaté jadierka aj ochutnal. Až keď som pridal komentár pod spomínaný rcp od @Izabella929, spomenul som si, že aj susedove stromy sú v plnom kvete a dokonca aj už s „napĺňajúcimi” sa plodmi. Dušu i srdce upokojujúci pohľad je aj na „lietajúce šperky”, maličkých kolibríkov, ktoré aj z kvetov stromov granátových jabĺk (pomegranate) rady dlhými zahnutými zobáčikmi sosajú ich nektár. Až granátové jablká dozrejú, určite ich Izke a všetkým milým priateľom na Varecha.sk odfotím a predstavím. P. S.: „Naozajstného priateľa spoznáš až vtedy, keď sa lámu ľady!” Eskimácke príslovie.