Čontoška, polievka z kostí spod šibenice (fotorecept)

Postup

1. na dno dvojdielneho veľkého hrnca som uložil dočistené a umyté hovädzie rebrá a chvost, zajačie hrude, kuracie kosti, tuk a orez, do druhej časti (dierkovanej vložky) potom hovädzie mäsové kosti a kosti z bravčovej krkovičky. Všetko spolu asi 3,4 kg. Druhú časť som vložil do základnej, zalial necelými 6 litrami studenej vody a nechal zovrieť
2. čas som využil na prípravu cibule s klinčekami, korenín (borievka, nové a čierne korenie), sušeného ligurčeka a feferóniek, ktoré som poukladal do veľkého čajového „vajíčka“,
3. očistenie a pokrájanie koreňovej zeleniny a zostavenie „kytice“ zo zelerových stonkov a petržlenovej vňate (odrezky z koreňov mladého petržlenu)
4. voda s mäsovými kosťami medzitým začala vrieť, počkal soma ž sa na jej povrchu vytvorila „bakaná“ pena, ktorú som dôsledne pozbieral sitkom a vyhodil, do vývaru som pridal koreninovú zostavu v čajovom „vajíčku“, koreňovú zeleninu, petržlenovo_zelerovú „bukétu“, 4 PL soli (kto má a rád používa, môže 2 PL soli a 2 PL domácej vegety), teplotu nastavil na superminimum, t. j. „režim buľkokotanie“ a na dobré 4 hodiny mám pokoj, ticho, kľud a tabačik!
5. čo by to bola za horúca „čontoška“ (polievka z kostí alias kosťovica) bez zemiakových halušiek. Tieto som uvaril v osolenej vode, do 3. peny, zo strúhaného zemiaku, polohrubej a hladkej múky, soli, štipky „sódybiky“, vajíčka a mäkkého masla „fľo_fľo“; samostatný rcp Vám rád čo najskôr predstavím
6. „čontošku“ som servíroval v pamätnej porcelánovej miske, doplnenú mletým sušeným „päťbojom“ zo štípľavých papričiek (feferónky, jalapeño, habaneros, ghost a chili´s), to sú tie bodky na povrchu polievky, lebo dve sušené feferónky boli akési „denľavé“. Moja krajšia a lepšia ½_čka aj túto polievku labužnícky jedla s pamätnou veľkou lyžicou zo svadobného daru mojich rodičov. Po jednej majú ešte môj syn Bobeš a vnuk od dcérky Angeliky, Samko. Poznámka na záver, aj pre Košice24.sk! Do marca 1959 sme bývali v rodinnom dome na vtedajšej Barčanskej 32 (dnes „vežiak“ na Mudroňovej 36). Ja si našu ulicu pamätám z detstva ešte ako „hradskú“, ktorá začínala od Skladnej, popod Pasteurové sídlisko a za krčmou „U smarkatého“, po ľavej strane na č. 28 býval „dvojcentový“ mäsiar Fagulya s rodinou, na č. 30 Mayerovci (oproti nim pracovití bulharskí záhradníci Bachčevanovi), nuž a na č. 32 my, s našou babičkou lady Ann, Kováčovcami a s pani Bujákiovou so synom. Spomienky na detstvo blažia a hrejú na duši i pri srdiečku. Sú hodné na samostatné spracovanie v knižnom vydaní. Prvých päť ročníkov som „navštevoval“ VII. ZDŠ. Na mieste dnešnej polikliniky Juh bolo fudbalové ihrisko, na ktorom sa hrala mestská liga (Poštári, Hasiči, …, FC Róma, Hluchonemí). V stodole Líškovcov boli umiestnení psi všetkého druhu, ktorých chytal šarha kuťapecér „Gója“, na experimenty v problémoch kardiovaskulárnej chirurgie a transplantácie, ktoré vykonával neskorší minister zdravotníctva Prof. MUDr. Emil Matejíček, DrSc. Dr. h. c. V priestore sa posuniem nižšie, až pred pravý breh Hornádu. V spomienkach postupujem cez políčka, bulharské záhrady (bachče), malú stanicu, okolo „Bieleho koňa“ (bývalý zájazdný hostinec), po Paulinyho na Šibenú horu (dnes sídlisko Železníky). Potom cez Malý Hušták, tehelňu, vojenský „cvičák“ až pred Myslavu. Tak to bol náš chlapčenský výbeh, areál snov chlapcov, výcvikový terén nás košických „šrácov“ šibeňákov, ale aj z „Malomtéru či Huštáku“! Rád spomínam na svoje detské roky, neviem, či takto budú spomínať aj naše deti a vnúčence, aj keď im to zo srdca doprajem.