Svet sa už dávno globalizoval aj vo výrobe a v predaji vína. Kto dnes drží globálne vinárske opraty v rukách: Starý či Nový svet?
Zatiaľ je to ešte Starý svet, teda európske vinárske krajiny na čele s Francúzskom, Talianskom a SO Španielskom, ale dynamika rastu vinárov z Nového sveta – Južnej Ameriky, USA, Austrálie, Nového Zélandu – vzbudzuje rešpekt. Okrem toho na scénu vstúpil nový významný hráč Čína. Zatiaľ je iba na začiatku. Očakáva sa, že Európa, ktorá vyrábala a vyrába polovicu vína, stratí dominanciu, ktorú si udržiavala až doteraz.
Akú rolu v tom môže zohrať Čína? Málokto jej meniacu sa vinársku tvár pozná tak dobre ako vy.
Do Číny som sa po prvýkrát dostal pred 25 rokmi, na pozvanie vedenia družstva Československo-čínskeho priateľstva. Vtedajší funkcionári družstva boli na pozvanie rezortu zahraničných vecí na Slovensku a ako to často býva, ministerstvo hľadalo pre nich nejaký „vínny program“. Tak prišlo v našej pivnici k prvému nášmu kontaktu s Čínou. Názov družstva Československo-čínskeho priateľstva nebol náhodný, ale opieral sa o dar československej vlády, ktorá v roku 1956 poslala približne 800 strojov a poľnohospodárskych mechanizmov pre novovznikajúce družstvo v provincii Hebei, ktorá má vyše 82 miliónov obyvateľov. Aj vďaka tomu tam má Slovensko ako nasledovník Československa stále vysoký kredit.
Bol prvý kontakt s čínskym vínom nezabudnuteľný?
Družstvo predstavovalo akúsi komunitu s 25-tisíc obyvateľmi a všetci boli v ňom aj zamestnaní. Dokonca mali aj dvojhektárový vinohrad, ktorý som navštívil. Vo vinohrade pracoval muž so ženou, a keď som sa ich pýtal, čo hovoria na kvalitu vína, zhodne odpovedali, že oni ešte nikdy víno nepili. Pre mňa to bol neuveriteľný šok, ako môže byť človek odtrhnutý od svojho produktu.
Ako sa zmenilo čínske družstvo po 25 rokoch po hospodárskej revolúcii?
Dnes družstvo v agrárnom zmysle slova už ani neexistuje. Premenilo sa na industriálny park s množstvom obrovských, vysoko sofistikovaných, elektrotechnických a chemických odborov a stalo sa súčasťou okresného mesta Cangzhou, ktoré má dnes 7,5 mil. obyvateľov. To iba dokresľuje fakt, s kým má Slovensko do činenia. Vedenie čínskeho družstva zaujali naše vinice i víno a rozhodli sa, že tieto dva produkty by sa mohli úspešne rozvíjať v ich oblasti. Rozhodli sme sa, že vytvoríme spoločný slovensko-čínsky podnik s názvom Zhongjie Nitra Winery. Závod navrhlo architektonické štúdio zo Šanghaja a prekonáva v elegancii a vo veľkosti aj mnohé podobné závody v Európe. Závod postavili za tri roky.
Do čoho vyústila spolupráca s čínskym partnerom?
Naša prvá predstava bola založená na tom, že budeme voziť víno zo Slovenska v tankoch a fľašovať ho budeme v spoločnom závode. Technologicky bol závod zariaďovaný podľa našich predstáv, a to najmodernejšou technológiou z EÚ. Súčasťou projektu bol aj zámer vysadiť na 90 hektároch vinice, ktoré pridelil štát, a ktoré mali byť spravované miestnou novou poľnohospodárskou univerzitou. Transformácia družstva na priemyselný park však vytvárala neustále pokušenie zo strany hlavného akcionára (miestna petrolejárska spoločnosť), „zdevelopovať“ časť pozemkov a vystavať nové sídlisko so 40– až 50-poschodovými činžiakmi, čo bolo v tých dobách trendom takmer všetkých podnikateľov. Spoločný projekt sa začal pribrzďovať a zostali sme pri spoločnom využívaní iba časti závodu, čo trvá dodnes.
Aké výsledky ste dosiahli v predaji slovenského vína na čínskom trhu?
Do pandémie sa začal náš biznis slušne rozvíjať a dosiahli sme predaj okolo 100-tisíc fliaš. Žiaľ, pandémiou covidu sa náš obchod s vínom zrútil a takmer štyri roky sme nedokázali predať ani jednu fľašu.
Ako to vyzerá dnes?
Museli sme začať odznova s novými partnermi a dnes sme niekde na predaji 50-tisíc fliaš.
Vzostup, pád, pomalý vzostup. Aké máte plány do budúcnosti?
Na podporu predaja vín sme tento rok zorganizovali tretí ročník súťaže vín Čína – Európa 2024, so zhruba 400 vzorkami. Vytvorili sme štyri komisie, ktorých členovia boli spolovice z EÚ a druhá polovica bola z čínskych vinárov a univerzít. Dôkazom, že Čína rastie aj v kvalite vín svedčí fakt, že šampiónom v červených vínach v tomto roku sa stal Cabernet Sauvignon z čínskej vinárskej spoločnosti.
Bude z Číny o nejaký čas vinárska mocnosť?
Všimnime si, že Čína je vo výmere viníc na treťom či štvrtom mieste s výmerou takmer 800-tisíc hektárov. Ich zvláštnosťou je, že takmer 90 percent výsadieb tvoria červené vína. S Čínou bude musieť svet rátať aj v budúcnosti, o čom svedčia aj novovybudované vinárske závody, ktoré inováciami a robotizáciou sa stávajú najmodernejšími závodmi vo svete.
Nečakajme, že sa ktosi zmiluje nad nami, musíme sa zmeniť my sami a bojovať viac za veci, ktoré tvoria prirodzenú súčasť našej krajiny.
Vráťme sa na starý kontinent. Za posledných 35 rokov prešlo veľkou transformáciou vinárstvo v strednej a vo východnej Európe. Ktoré z postsocialistických krajín využili najlepšie núkajúce sa príležitosti?
Nazdávam sa, že Maďarsko, kým Slovensko, Rumunsko aj Bulharsko utrpeli nezvládnutou transformáciou vinohradníctva a vinárstva. Pomoc vinohradníckemu a vinárskemu sektoru v Maďarsku bola veľmi silná, adresná, pozitívna. Došlo tam len k miernemu zníženiu výmery vinohradov, v zásade si udržali rozsah výroby a, samozrejme, náležite – úmerne požiadavkám doby – aj produkciu skvalitnili.
Ako si počínalo Slovensko?
Zdá sa mi, že z pohľadu celkového stavu vinohradníctva a vinárstva sú to skôr premárnené ako – česť výnimkám – dobre využité roky, veď sme prišli zhruba o dve tretiny výmery vinohradov. Do budúcnosti to môže mať závažné dôsledky, isté veci sú takmer nevratné.
Podiel produkcie slovenského vína na svetovej je takmer nemerateľný. Zato prebytky európskeho či novosvetského vína zalievajú slovenské obchodné siete. Čo sa dá urobiť preto, aby sa naši vinári neocitli v pozícii štatistov?
Dlhé obdobie sme boli či sme iba v role prizerajúcich sa. Slovenské vinohradníctvo je v hlbokej depresii, dostáva sa do pozície folklóru, ktorý sprevádza jarmoky či rôzne festivaly. Ceny hrozna a vína nekryjú náklady, stále sa zvyšujúce dovozy zahraničných vín, ktoré prichádzajú na pulty s lepšími cenami, komplikujú situáciu ešte viac. Totiž vinári z Francúzska, Talianska, zo Španielska ako dominantní hráči na európskom a svetovom trhu dostávajú citeľnú pomoc z verejných zdrojov, kým u nás je pomoc minimálna, v porovnaní s konkurenciou mizivá. Samotné bruselské podpory nie sú systémové, spravidla sú jednorazové, nerieši sa ďalší krok a potom takáto investícia vyšumí do stratena.
Nezmení svetový trh a tým aj pozície jednotlivých vinárskych krajín pokračujúce otepľovanie? Ako sa prejavuje na Slovensku?
Globálne otepľovanie je veľmi vážnym faktorom a vplýva nielen na najväčšie vinárske krajiny, ale aj na Slovensko. Zväčša sa hovorí o príležitostiach z hľadiska rastúcej kvality červených vín, ktorým praje viac slnka. Sú tu však nebezpečenstvá z hľadiska jarných mrazov. Napríklad v roku 2017 prišli devastačné mrazy a od štátu sa vinohradníci vtedy nedočkali ani koruny odškodnenia. Posledné tri roky sa každú jar obávame, či prejdeme, alebo neprejdeme cez jarné mrazy. Zmena klímy je reálnym faktom, ale čo to urobí, ťažko povedať. Jedno je isté, vinohradnícka mapa Európy sa mení. V Poľsku 200 kilometrov za Varšavou vysádzajú vinohrady. Určite to bude mať dosah na pestovanie hrozna všade – aj na Slovensku.
Víno pijú ľudia. Málokto pozná milovníkov vína tak dobre ako vy. Aký je typický slovenský konzument vína?
Ako roky plynú, vychádza mi, že víno sa stáva čoraz viac nápojom pre strednú príjmovú vrstvu ľudí, teda pre bohatších spotrebiteľov, nie je to nápoj pre chudobných. A keď sa zhoršia príjmy u väčšiny spotrebiteľov, potom hľadajú produkt podľa ceny, nech je to hocičo, len aby nápoj mal cenu do dvoch eur, no nech do troch eur.
Často sa v tejto súvislosti spomína potravinové či nápojové vlastenectvo. Aké je to slovenské? Prečo si Rakúšania, Taliani či Francúzi vždy skôr vyberú svoje víno ako zahraničné?
Dôvodov je veľa, ale to, ako sa správame, nezávisí len od nás, ale aj od toho, aký príklad spoločnosti dávajú politici, ako tému stvárňujú médiá, ako sa zhosťuje svojej úlohy školstvo. Zdá sa mi, že patriotický prvok, ak sa nezosmiešňuje, tak tí, čo ho majú podporovať, si ho nevšímajú. Slovensko sa odnárodňuje, zabúdame, kto sme, že prostredníctvom vína sa identifikujeme – priznávame svoju príslušnosť ku krajine, ktorú obývame. Tak ako upadlo vinohradníctvo, upadla aj celá spoločnosť, obe sú zanedbané, neprofesionálne vedené, čo vyústilo aj do podcenenia patriotickej výchovy.
Čo treba teda zmeniť, aby sa veci zmenili?
Jedno slovenské príslovie nabáda pri vyjasňovaní si vzťahov naliať si čisté víno do pohára. Naozaj sa zamyslime, čo treba robiť inak ako doteraz. Nečakajme, že sa ktosi zmiluje nad nami, musíme sa zmeniť my sami a bojovať viac za veci, ktoré tvoria prirodzenú súčasť našej krajiny. Víno ňou bolo a ešte ako-tak je. Ale či bude? Bude len vtedy, ak oň naozaj budeme stáť.
Diskusia k článku