Vždy na jeseň, keď už je po všetkom tom zaváracom šialenstve, zvyknem zísť do pivnice, poprekladať a poukladať zaváraniny i lekváre pekne podľa dátumu spotreby, t.j. staršie dopredu, nové pekne dozadu, spraviť poriadok na regáloch a skontrolovať obsah veľkej skrine, ktorá tam tiež sídli. Potom pozametám v i pred pivnicou, poumývam linoleum na podlahe a zas mám na rok pokoj. V skrini sú poukladané rôzne poklady i „poklady“, hŕba detských kníh, sklo i porcelán, ktorý už nechcem používať ale ľúto mi je ho vyhodiť, lebo som v podstate žgrloš a lakomec. Škrečok, čo narobíš.
A niekedy pred Vianocami či pred Dušičkami minulého roka (a prisámfakt neviem, či to bolo minulý rok alebo ešte ten predchádzajúci , veď čas letí ako zjašený) jedna vareška tu, na vareche, veď kde inde, uverejnila fotku taniera s prosbou, že to sú jej obľúbené, už ich nedostať a ak by niekto mal nejaké nepoužívané zvyšky tohto servisu a dokázal by sa s nimi rozlúčiť bez väčšej duševnej ujmy, že by bola veľmi rada. Asi týždeň pred uverejnením som práve spravila námatkový nálet do pivnice, aby som sa duševne pripravila stráviť tam časť niektorého z nasledujúcich víkendov a v skrini, pekne uložené v 2 krabiciach som objavila servis (súpravu? Nebuďme detailisti) o ktorej som si myslela, že je už dávno fuč. Úplne som zabudla, že som si ju v Ikey (Ikee, Ikea – to je jedno) tiež kedysi kúpila. Tak som sa s predmetnou dotyčnou vareškou skontaktovala, objasnila som jej, že len čo upracem pivnicu, taniere jej ochotne postúpim a ako bonus že mám k nim aj hrnčeky, ktoré ochotne pridám. Tie sa predávali zvlášť, nie spolu s taniermi. Ani ma nenapadlo niečo si za to pýtať, ja som také pako, že keď niečím niekomu spravím radosť, to mi stačí. Taniere boli 3x4 kusy pôvodne, mne jeden plytký chýbal a z hrnčekov, tiež štyroch bol jeden trochu „nakřápnutý“ ale netečúci a normálne použiteľný. Len na výstavu by som ho už nedávala, no. A keď sa ma pýtala „čo za to“, tak som jej tú moju darovaciu teóriu vysvetlila a nakoniec som povedala, že koľko chce, nech mi teda dá, že to nechám na ňu, ja nemám ni šajnu, ni požiadaviek a v duchu som sa bavila, že možno zarobím aj 5.- €. Ale podstatné pre mňa bolo, že 1. ona sa poteší, 2. taniere sa asi tiež potešia, že budú využívané ako sa na taniere patrí a 3. mne sa uvoľní miesto v skrini na nejakú ďalšiu haraburdu. Keď bola pivnica vylízaná do nepríčetnej čistoty a neobvyklého poriadku, krabice v byte, oznámila som, že je všetko pripravené na prebierku. Len sme si akosi nemohli zosúladiť časy lebo vareška nie je z Bratislavy, ale z priľahlého záhoria. Tak mi povedala, že dala moje číslo svojej v Bratislave bývajúcej dcére, tá že mi zavolá a taniere prevezme. A veď dobre. Zavolala mi pani neznáma a prvé, čo mi dôrazným hlasom povedala bolo, že dúfa, že si uvedomujem, že tá súprava nebola drahá a ona to vie a že určite nestála viac ako 10.- €, tak nech s tým počítam. Ale ja som naozaj nepočítala s ničím a na nepoužívaných a odložených tanieroch som nehodlala založiť svoj blahobyt. Lenže takýto prístup ma – dámy a páni prepáčia – značne nasral, tak som povedala, že dobre, že si všetko uvedomujem a že s ničím viac nepočítam. (10.- €? Ja som pôvodne fakt myslela, že ich dotyčnej vareške s vďakou podarujem už len za to, že si pre ne príde. Veď to poznáte – darujem za odvoz. 10.- €? Ani v najharpagonovskejšom sne by ma to nenapadlo). A potom, o pár dní, volala oná dotyčná dcéra opäť, že ona nemá čas a pre taniere príde zas jej dcéra. Tá večer aj prišla, zazvonila na bráne, ja som zliezla aj s krabicami dolu a dievča, ktoré mohlo byť mladšie ako moje najmladšie dieťa začalo v tom sliepňavom svetle podbránia rozbaľovať krabice, taniere boli ešte poprekladané novinami, aby sa pri sťahovke nepotĺkli, tak rozbaľovať aj taniere a obzerala ich po jednom, poklopkávala, kontrolovala, spredu i zozadu, snáď by bola aj zahryzla, ako sa skúšali kedysi falošné mince, možno aj pásiky na nich počítala. Ale na všetkých tých 11-tich tanieroch boli po tri pásiky, tak ako mali byť, ani jeden som nezoškrabkala ani ináč nepoškodila, nikto ma nemohol obviniť z krádeže ani jedného pásika. Výstupná kontrola v míšeňskej porcelánke je trt oproti kontrole obstarožných hlinených tanierov. A možno aj boli porcelánové, čo ja viem, už sa nepamätám. Ja som tam stála, opretá o radiátor, pozerala som sa bez slova a v nemom úžase na to, čo sa deje a nemala som slov. A to sa mi stáva naozaj iba vo výnimočných prípadoch. Vo veľmi výnimočných prípadoch. Pozerala som, ako nejaká dorastenka zo mňa robí idiota a zlodeja a úporne sa snaží nájsť niečo, čo som snáď v snahe zbohatnúť chcela zatajiť. A prisahám, že som sa ako ten idiot aj cítila. Ale keďže slečna ani po úpornej kontrole nič nenašla, zbalila krabice, povedala: no dobre. Tu sú peniaze. A vznešene odkráčala smerom spod brány a preč. Ani mú, ani bú ani dovidenia. Vrátila som sa domov a mala som taký divný pocit hlupáka. A naozaj ním som, lebo som si povedala, že veď to nič, možno je teraz v móde správať sa bohorovne a ja to iba nechápem, lebo som staromódna. A čakala som, ako sa bude dotyčná tanierov chtivá vareška vytešovať, keď ich dostane. Nebudete mi veriť ale skutočne som čakala, že sa ozve aspoň s tým klasickým no vriťmabozaj, taniere mám, ďakujem. A absolútnym prejavom mojej naivity a hlúposti bolo, že som na nejaký mail či telefonát čakala snáď mesiac. Až potom ma to prešlo a povedala som si, že s vlastnou naivitou a blbosťou by som sa už v mojom veku naozaj mala vyrovnať. Dotyčnú varešku som mesiace v diskusiách nevidela, spomienky zapadli prachom tak, ako moje mozgové závity. Len pred nedávnom som opäť zaregistrovala jej diskusné príspevky a akosi ... no, veď vidíte. Či vlastne čítate. Už sa mi trocha uľavilo, tej mojej naivnej a staromódnej dušičke. Dúfam, že jej taniere slúžia.
zakladna slusnost sa uz dnes nenosi
viacerych prispievatelov aj tu na Vareche ked si vsimnes - oni mozno ani nemaju zly umysel, ale ...
netusim, kde sa stala chyba
moje dieta sa snazim vychovat najlepsie ako viem, ale ked vidim jej spoluziacky a spoluziakov a ich rodicov, ako sa spravaju - tazko povedat, co sa mi nakoniec podari :-(
na druhej strane - este sme vsetci nevymreli a ako sa hovori - da boh, ze sa spamatame :-)
dobry skutok sa dnes uz asi "nenosi" ale pribeh zaujal, si dobra dusa a nenechaj sa znechutit, vsade su aj vdacni aj nevdacni ludia
pekny den
PS: mrzí ma, že máš takú nepríjemnú skúsenosť na Slovensku (ako píšeš vyššie), ale zároveň verím, že tých milých skúseností bolo viac. Pekný deň prajem! :-)
Nas byvaly sused si vzdy pytal nejake lieky -acylpirin , leukoplast , obvaz , mast na popaleniny . Myslel si asi , ze ked robim v nemocnici tak si to -ako sa vyjadril "ukradnem". Lenze ja som si naozaj vsetko kupovala v lekarni . Raz som hladala paralen / pre druheho suseda :-)/ a spomenula som si , ze cele balenie som pred par dnami davala prvemu susedovi :-) Tak som zazvonila a poprosila ho , aby mi DAL Paralen . Zachmuril sa ,zabuchol dvere a o minutu prisiel s mojim pozicanym Paralenom . Podal mi ho so slovami : "ale vratit !Potrebujem ho!" a zabuchol dvere . Este som sa tym zatvorenym dveram aj podakovala ....Na druhy den si ho pytal zasa, vraj si mam doniest druhy :-)
si mi pripomenula..môj syn-pracujúci v nemocnici-tiež doniesol príbuznému drahú výživu-bolo mu to potrebné-zaplatil v lekárni viac ako tisícku-a dotyční sa vôbec nespýtali-čo sú dlžní..vzali to tiež s tým-však tam robí..tak má /zadarmo/..ale nemal..sú -aj- lekári-čo nekradnú..:-))
Nuž všelijakí sme ľudia... mňa takéto zážitky dokážu trošička vyviesť z rovnováhy, a musím vtedy rozmýšľať, akí sú niektorí ľudia....Mám v rodine tiež zopár takých jedincov, ktorí by si nechali za 5 centov koleno vŕtať...a o mne vedia, že by som dala aj posledné, tak donedávna som bola vhodným objektom :):):):) / to by bolo aj na román/ :):):):):):)takže ako útecha Ti môže byť vedomie, že to nemáš v rodine a je to za Tebou :):):):):)
Píš ďalej, Tvoje články majú "šťavu", nech píšeš o čomkoľvek.:):):):)
Nepoučila som sa. Požičiavala som zase. Mnoho vecí, peňazí sa mi nevrátilo. To som len požičala a čakala som, že mi to vrátia. Čakám až do dnes. Ak nechcete byť sklamaný, nas...tý tak sa poučte z iných čo zchybili.
Je jedno poučenie, KEĎ CHCEŠ STRATIŤ PRIATEĽA, POŽIČAJ MU PENIAZE. Možno sa mýlim , nemusí to byť pravidlom.