Mám rada mapy. Aj grafy. A ešte tabuľky rôzneho druhu a veľkosti. Sú fajn. Človek na nich všeličo nájde, všeličo sa z nich dozvie. Áno, mám rada mapy. Hlavne mapy. Aj žarty rôzneho druhu mám rada, ak nikomu neubližujú a som schopná robiť si posmech aj sama zo seba, veď viete, mojím mottom je „bez smiechu je to horšie“. Mala som kedysi bicykel, na ktorom som hodlala poctivo cvičiť. Ale bezduché cvičenie, šliapať do pedálov a čučať pritom pred seba ... tak som necvičila, samozrejme. I dostala som nápad, ktorý som považovala za geniálny. Všetky svoje nápady považujem za geniálne, veď geniálna hlava nemôže splodiť hlúpy nápad. Páči sa mi a vždy sa mi páčila eiffelova veža, pretože to je malý zázrak a v čase svojho vzniku to bol veľký zázrak a chlap, ktorý ju vymyslel a postavil musel mať fantáziu, rozlet a vôbec ... ale nikdy som do Paríža ísť nechcela, akosi som nevidela dôvod. Až raz ... tak ma napadlo, že keďže teda eiffelovku by som vidieť chcela, do Paríža sa mi cestovať nechce a bezzmyselne šliapať do pedálov sa mi tiež nechce, pôjdem do toho mesta na bicykli. Lenže ja zas keď niečo chcem robiť, robím to poriadne a poriadne sa predpripravím. Teda – keď ide o nejakú blbinu, lebo keď sa jedná o vážnu vec, skáčem po hlave, bez rozmyslu a bez prípravy. Častokrát to potom podľa toho aj vyzerá. Ale na cestu do Paríža som sa začala seriózne pripravovať. Na prípravách ma najviac bavilo vypracovanie itineráru, ktorý bol vskutku podrobný. Najprv bolo treba zohnať mapy, podľa možnosti čo najpodrobnejšie. A kde sa dajú zohnať mapy? Teraz neviem, asi všade ale pred tými tak +/- 20-timi rokmi ani nikde, len v papiernictvách také pofidérnejšie. Ja som človek telefonický, aj teraz radšej vybavujem všetko cez telefón ako by som sa mala hrabať na internete. Tak som začala obtelefonovávať geografický aj kartografický úrad s takým elánom, že jeden pán, podľa hlasu pomerne ešte nie starý, mi dokonca z vlastnej iniciatívy posielal rôzne vhodné a potrebné i menej vhodné a menej potrebné mapy len tak, grátis, lebo keď som mu vysvetlila, na čo to potrebujem, chechtal sa nesmierne. A keď aj pochopil, na čo vlastne tie mapy použijem, jeho prvý komentár po minúte ticha, ktorú zachoval a počas ktorej som si myslela, že zbabelo zložil slúchadlo bol: no mňa je*ne! To fakt? Ubezpečila som ho, že to fakt a prísun materiálu som mala zabezpečený. Mapy rôzneho druhu, veľkosti, podrobnosti i veku mi chodili priebežne ešte aj keď som už cestovala. Napríklad také vnútorné listy odlepené z dosiek školského atlasu boli veľmi inšpirujúce – boli tam znázornené aj časové pásma, čo som veľmi ocenila aj v práci, lebo som sa svojho času potrebovala dovolať do jednej banky v Novom Jorku či kde to na americkom kontinente, a keď som sa konečne dovolala a niekto to zodvihol, ja som vyslovila svoje želanie a ako odpoveď som dostala: no to asi ťažko, tu je teraz – a už sa nepamätám koľko hodín u nich bolo ale určite nebol pracovný čas. O tú mapu ma potom aj chcela šéfka odžubať ale nedala som, moja bola, ja som si vyškemrala, ja som dostala, a keď som z onej práce odišla, mapu som zobrala so sebou. Vo VÚB to bolo, tá veledôležitá práca. Doma som zo steny zvesila obraz, zavesila korkovú nástenku, na ňu som prišpendlila mapu na ktorej som si špendlíkmi s červenými hlavičkami vyznačila celkovú trasu. Potom som si vyrobila ešte jeden veľký špendlík, skôr taký dlhší tenký klinec, ktorý mal miesto hlavičky ohnivožltú neónovú zástavku, a to som bola akože ja. Hotový Sagan v žltom drese. Lenže vtedy on, chlapec náš šikovný, ešte asi len kadil do plienok. Potom bolo treba zohnať ešte bedeker akýsi prepotrebný, veď som sa musela dozvedieť, kde sa môžem vyspať, čo bolo dôležité a aj najesť, čo bolo ešte dôležitejšie. Lebo spať v parku na lavičke, také som už mala za sebou, keď sme boli s kamoškou stopom v Škandinávii ale z kôry stromov sa nenaješ, márna sláva. Tak bedeker bol tiež dôležitý, priam nepostrádateľný. I vybrala som sa konečne na cestu. A začala som si písať aj cestovný denník, ako každý poriadny a zodpovedný cestovateľ, pamiatku na cesty rodičov treba zachovať budúcim generáciám. Ktorý deň odkiaľ kam, ako, kadiaľ, aké bolo počasie a iné podobné rôzne. Kde som mala pauzu, ako dlho, čo tam bolo, čo som jedla a ako sa tá krčma volala, grafy prevýšenia, výkyvov teplôt, a tak. Každý deň som poctivo odpádila predpísaný počet kilometrov, obdivujúc okolie. Potom som zakotvila, doplnila cestovný denník a čakala na druhý deň. Tak som pekne prišla do Paríža, 1370 km. Späť som už neciciklovala, už sa mi nechcelo.
A druhá vec, ktorá ma na tom výlete nesmierne bavila bolo, keď som potom, neskôr, pri rôznych vhodných i menej vhodných (to hlavne) spoločenských príležitostiach len tak ledabolo prehodila: to ja, resp. to bolo vtedy, keď som išla na bicykli do Paríža ... a samozrejme som hneď lovila z kabelky cestovný denník, ktorý som len za účelom otravovania každého a všetkých nosievala so sebou ... reakcie niektorých známych boli nádherné, zapamätaniahodné a hlavne značne neopísateľné. Najčastejšie, keď po 20-tich minútach môjho rozprávania vysvitlo, že do toho Paríža som išla na stacionárnom bicykli vo svojej spálni a celý ten cestovný denník som si každý večer poctivo zostavovala z máp, novín, cestovných časopisov a rôznych viac i menej dostupných informácií. Priznávam, že roboty som s tým mala ako na kostolnej veži, oveľa viac, ako s jednoduchým bicyklovaním. Ozaj, to som vám nepovedala, že ten bicykel bol starý stacionár? Ale spomínala som, že šliapať do pedálov len tak, zbohdarma a čučať pred seba by ma nebavilo. :-)) jana
kurnik, ze ti to stalo za tolku robotu :-)
ja som teda fest lenivec oproti tebe, mne by sa nechcelo :-))))))))))))
ale chcela by som tie reakcie vidiet :-))))))))))))))))))))))))
ty si tym ludom normalne volala, ze potrebujes mapy, lebo ides do Pariza na stacinarnom bicykli??? !!!!!
oooooooooo :-))))))))))))))))))))))))))))))))))))))
@jakamaka , že pozdravujem brata, musí byť tiež dobrý šialenec. koľko som schudla neviem, to som nesledovala. škoda, mohla som do denníka pridať ďalší graf alebo tabulečku. bola som plne zaujatá tou blbosťou s vypĺňaním všetkého možného. cesta mi trvala skoro tri mesiace, lebo ja som cestovala iba večer a občas sa mi aj nechcelo. svalovicu som mala poriadnu, ale len prvý týždeň, potom to už bolo o.k., moje nohy sú na behanie a podobné aktivity zvyknuté.
Inak brat ako mladý bol ozaj riadne šialený :):):)okrem Paríža bol na bicykli aj kdesi v Taliansku.. kusisko z Čiech prebrázdil, a tiež na Plitvických jazerách bol...Teraz svoje streštené nápady odovzdáva malému synovi, tak uvidíme o pár rokov, keď synovec podrastie -ale nudiť sa zrejme nebudú:):):):):):):)
@2010 , dobry si :-) Ja denne chodievam-behavam-kracam-stveram sa s psami od 5 do 10 km v hornatom terene uz 14 rokov .Za kazdeho pocasia . Na mna neplati ta detska basnicka : "mraz ho lakal , slniecka sa bal , na dazd nadaval ".
@rea1 , skus si dat ten stacionar na terasu ci balkon - ved tak ziskas nove obzory :-)
teda dievca, ty mas napady, furt ti hovorim, ze mas napisat knihu, ja si budem prosit aj s podpisom :-)
Pobavil ma aj @2010
Jednoznačne treba vydať knihu, už len nájsť nejakého vydavateľa........
Ja mám problém že všade chodím pešo a tak keď na patníku pri ceste nájdete odpočívať babku - to som ja. Dajte mi napiť a poprajte mi šťastnú cestu. Ďakujem.
ten tvoj zážitok s GPS mi pripomenulo:
môj švagor pred pár rokmi-s novým GPSkom-šiel ku nám-150km-s nastavením..doviedlo ho to na koniec horskej cesty..musel sa vrátiť..
a tak z naj kratšej cesty - bola najdlhšia..
nuž..niet nad zdravý náš rozum..:-)