Laurika si vymaľovávala omaľovánky celý čas, takže sme si mohli nerušene podrkotať.
Keď nastal čas odchodu, Laurika sa nás opýtala, či nám môže zaspievať ceresnicky, ceresnicky. Má štyri roky a rada sa predvádza. Samozrejme, súhlasili sme a ona spustila.
Dospievala aj druhú slohu a po poslednom: ani by mu robiť nedala, len by som ho ako ružu, ružu chovala, rýchlo dodala: no úúúúúúúúúrčite a urobila pukerlík.
To ma naučila babka, pozrela na Terku a hodila sa jej okolo krku.
Bolo to také milé, že som sa usmievala celou cestou domov.
veru, aj ja som par krat rozmyslala, kde na to ta moja prisla a ono to mala starka na rovasi :-))))))))))))))
Keď som videla titulok, tlak mi mierne stúpol, lebo toto som veru počúvala často, od dcér keď boli v pubertálnom veku. Bola to jedna z mála viet, ktoré použili, ak vôbec boli ochotné konverzovať. Okrem tejto ešte "No tedaaaa!, Pchch.. Jasne na nich bolo vidieť, že im v hlave trčí otázka, ako môžu také múdre deti mať takých hlúpych rodičov? Ešte šťastie, že sme to všetci prežili bez úhony (najťažšie manžel) a opäť sa z nás stali priatelia.