Na nedávnom slávnostnom otvorení reštaurácie Towers nebola o kulinárske zážitky núdza. Stoly sa priam prehýbali pod lákavo pôsobiacimi šalátmi od výmyslu sveta. O existencii niektorých z nich som dokonca nemala ani potuchy! Poznáte napríklad bylinky Sakura? Tiež som netušila čo sú zač, no na tanieri chutili naozaj vynikajúco.
Aj keď to spočiatku vyzeralo, že večerná ponuka jedál bude pozostávať len zo šalátov, z kuchyne sa nenápadne začala šíriť vôňa šťavnatých steakov. Nezvyknem si steak doma pripravovať len tak pre potešenie, dobrému kúsku kvalitného hovädzieho mäsa však len málokedy odolám.
Poslušne sme sa aj s kolegom postavili do radu. Nebola som hladná, chcela som len kolegovi uchmatnúť kúsok mäska. Pri pohľade na poukladané misy som si však všimla niečo nezvyčajné. Vyzeralo to ako mäso, no nebola som si istá aké. Nedôverčivo sme naň s kolegom hľadeli, keď sa nad nás nahol milo vyzerajúci pán a dotyčnú „lahôdku“ si ukoristil.
Vravím si, no ber, ja by som to teda do úst nedala. Naložili sme si ďalšiu porciu šalátov, nejaké to mäsko a namierili si jedlo vychutnať na večernú vysvietenú terasu. Vkladala som si do úst jahodu, keď som vedľa nás zaregistrovala pána s uchmatnutým mäsom. Nedalo mi to, a tak som sa ho spýtala, čo to je a ako to chutí.
„Je to lahôdka – žabie stehienka, určite to ochutnajte!“ povedal a vložil si do úst malinké stehienko. Labužnícky ho omieľal v ústach tak dlho, kým na ňom nezostal ani kúsok mäsa. No dobre, vravím si, idem do toho. Na tanier som si naložila jednu porciu a premýšľala. Keď to zjem, budem už oficiálne žabožrútka. Ale zas niečo na tom musí byť, keď to tí Francúzi tak milujú! Ale predsa len, predtým to bola žaba...
Nádych, výdych. Kolega sa na mne celý čas výborne bavil. Napchala som si teda žabie stehienko do úst a čakala na príval chute. Zostala som celkom príjemne prekvapená. Chutilo to ako veľmi jemná kuracinka. Usmiata som sa smelo pustila do zvyšku lahôdky.
Bola som na seba pyšná. Keby som sa totiž dotyčným pánom nedala zlákať, do konca života by som nad žabími stehienkami len ohŕňala nosom. A jedno viem určite, Francúzov už nikdy nebudem nazývať žabožrútmi, som už totiž jednou z nich. A nabudúce sa určite nechám zlákam opäť...
Ja by som to do úst nedala, keby som vedela vopred, že je to žabacina :( takú odvahu by som nemala. Je mi fuk, že Francúzi to považujú za lahôdku. Thajci a iní Ázijci si pochutnávajú na pečených šváboch a iných článkonožných potvorách. Mám sa preto trápiť alebo to skúšať? Fakt na toto nemám.