Stravuje sa v závodnej jedálni a doma potom z toho, čo mamina navarí a z láskou jej zabalí domov. Nie že by sa nerevanšovala. Ona robí mamine nákupy do kuchyne, takže je od varenia oslobodená. Radšej by šla na týždeň horu klčovať, než stráviť desať minút pri sporáku.
A na Vianoce jej nenávisť ku kuchyni desaťnásobne stúpne. Pri predstave vianočného vypekania sa jej otvára nožík vo vrecku. Na jej obrovskú smolu môj milovaný synovček zbožňuje koláče a zákusky každého druhu a na jej zeleninový šalát kuká ako bacil do lekárne. Miluje palacinky, lokše, šúľance a vôbec všetko cestové.
Už pred pár rokmi sme so ségrou uzatvorili dohodu. Ja vybavím vianočné pečenie za ňu a ona zasa vianočné upratovanie za mňa. Tak sa každá vyhneme tomu, čo najviac nenávidíme. Ona vydrhne okná, vyluxuje barák od strechy po pivnicu a ja jej zabalím za veľkú škatuľu medovníkov, fúkaných rožkov, lineckých koláčikov, mokka keksíkov a vôbec všemožného, väčšinou suchého vianočného pečivka ( to zas mám dohodu s mamou, ja pečiem suché, ona "mokré" a potom ja jej dám zo svojich, ona mne z jej a máme obe napečené... :-D )
Môj milovaný synovček sa okolo mňa strašne rád motá v kuchyni. Čiastočne robí priebežného ochutnávača a čiastočne rád vykrajuje, plní a natiera vajcom moje výtvory. A tento rok sa ma pýta:
- Krstná, kedy už začneš piecť na Vianoce?
- Viktorko môj, na konci novembra, prečo? - odpovedám.
- No, ja ti budem pomáhať. Aj s Viktorinkou ( to je moja dcéra ).
- No veď dobre, synáčik, ale to ešte musíš počkať...
Mrzutý odišiel a o chvíľu sa vrátil.
- Krstná a nemôžeš voľačo upiecť hneď?
- A čo máš takú chuť na sladké? Veď babka ti dala palacinky....
A malý zavalí:
- Chuť ani nie, ale tá vôňa!!! Vieš krstná, mne sa hrozne páči, keď celý dom vonia po klinčekoch a škorici a vanilke... to moja mamina prinesie koláče od teba a od babky, ale doma to tak nevonia...
Tak som to moje chúďa ubezpečila, že neboj, napečieme, aj ti z tej vône bude zle. A vzala som do parády ségru.
- Však upeč aspoň jednu dávku niečoho, nech má ten malý radosť!!!
A jej vynaliezavá odpoveď:
- Nemôžem, Maťka, nemám doma ani váhu, ani mixér, ani furmičky... však vieš, že nepečiem, tak na to nemám ani náradie...
Tento víkend mala ségra okrúhle jubileum, takže sme tam šli gratulovať. Mne však neschádzal z mysle môj malý zlatý synovček, ktorý tak miluje vôňu koláčikov ako súčasť predvianočnej atmosféry domova. Tak som sa naštvala a poďho vyrábať dáreček!!!!
Okrem iného teda v ten deň dostala sestrička biele papierové vrecúško s ozdobným opáleným papierikom, priviazaným konopným motúzom. Vo vrecúšku sa nachádzala navážená múka, cukor, škorica, sóda bikarbóna a rozdrvené klinčeky. Na ozdobnom papieriku bolo krasopisne napísané:
Medovníčky: k obsahu vrecka pridaj dve vajcia, štvrťku Hery a pol tvojej červenej kávovej šálky medu. Ručne vymiešaj. Povykrajuj skleneným pohárom, alebo Viktorkovými furmičkami do piesku. Peč pri 180 stupňoch 15 minút. Po upečení natri vajcom.
Ľudia dobrí, to ste mali vidieť!!!! Sestra si papierik asi 3x prečítala a so smrťou v očiach si uvedomila, že takto napísaný recept nepotrebuje váhu, mixér, ani vykrajovačky! Štvrťku Hery odmeria jednoducho a aj k spomínanej šálke sa už pár rokov hlási, tak nemohla povedať ani to, že niektorá šálka má deci, iná 3 deci. Pozrela na mňa so skutočnou hrôzou ( fakt skutočnou, ja by som tak hľadela, keby sa ma chystal zožrať hladný lev ) a že:
-... to vážne budem musieť piecť?! Maťáááááá!.....
Z tohto sestrinho darčeka mal najväčšiu radosť synovček - a to bol tiež účel. Jeho mamička tak bude donútená aspoň raz voľačo upiecť a on môže pomáhať! A barák bude voňať.
Najlepšie bolo, že malý očividne pochopil, o čo mi ide a na druhý deň som od neho dostala ako poďakovanie z gumičiek upletený štvorlístok pre šťastie. :-D
@rea , jasné, dalo by sa. Aj ségra horekovala, že mohla radšej škoricou poprášiť radiátor, ale ja som z toho mala škodoradostnú radosť a malý rád pomáha v kuchyni, takže si medovníčky užije. :-D Ale ako poznám ségru, tú okenu mám istú - ja mám totiž narodky 8. decembra.... :-)
Vyhybala som sa kuchyni ako som len mohla. Mala som tri starsie zestry, ktora varilY a ja som RADSEJ STIEPALA DREVO AKO POMAHALA V KUCHYNI. Ked som sa vydala z lasky som I varit zacala ^-teda ucila sa varit. Prisly deti a varila som ostosest.
Po entych rokoch mozem povedat, ze viem uz varit. I nechut ku kuchyny davno presla a manzel si nestazuje, iba preco nie su castejsie rezne, alebo "vepro-knedlo-zeli".
Pozdravujem vsetkych varechacov posielam :-))).
Okrem toho zastávam názor, že aj keď s oboma deťmi robíme každá to, čo nás baví ( ona ich bráva na hory, kam mňa nedostanete ani párom volov, ja s nimi pečiem a učím ich), napriek tomu musí dieťa vyskúšať tieto veci aj so svojou mamou. Keď som sa ja odhodlala vyliezť s malou na Zobor ( a tí čo ma poznajú vám potvrdia, čo je to u mňa za nevídaný výkon ), tak ona môže stráviť hodinku pečením s malým. :-D Ale to je druhotné plus, prvoradá bola moja škodoradosť! :-D Ale však ségra mi ju vráti, o tom nemám najmenšie pochybnosti!