Hory našich rodičov sú už vyrúbané. Spomíname na nich v dobrom. A na niektorých blízkych rovnako dobre.
Napríklad na takú tetu Elenku. Bola to matkina sesternica. Láskavá, inteligentná, nekonfliktná. Bola ozdobou širokej rodiny. V strednom veku sa však vydala. Za českého úradníka Potůčka a odsťahovala sa s ním do ďalekého Stříbra. Za Modrou kvílila a navštevovala ju. Navyše, vždy na Vianoce, poslala balíček suchého pečiva. Na úhľadnom lístku bola kaligrafickým písmom namaľovaná pripomienka, že ide o starý recept Terézie Vansovej.
Roky a roky sme to rascové pečivo s nevôľou chrumkali až do Troch kráľov. Bolo ho však treba dochrumkať až do poslednej omrvinky. Veď bolo od tety Elenky...
Dnes si ho koncom roka pripravujeme sami. Potrebujeme 30 deka múky, dva žĺtky, trochu droždia, mlieko, soľ a rascu. Zamiesime tuhé cesto a pridáme ešte kúsok masla. Znovu cesto prepracujeme, vyvaľkáme, necháme „podkysnúť“ a potom z neho formičkou vytláčame zvončeky. Tie potrieme vajíčkom, posypeme rascou a necháme piecť dozlata.
Tohto roku rascu vymeníme za šalviové semienka (chia). Majú hodne antioxidantov a sú ukrutne zdravé. To v našom veku potrebujeme...
Bodaj by tie antioxidanty pomohli azapad.