Traktory, traktoríky, prívesy, káry, káričky. A v nich ľudia s vedrami a nožnicami. Niektorí idú nahor, do Starých hôr či Badogov, iní nadol, do Šnáud a na Noviny. Gazdovia ich súria, poďme, poďme. Oberajme tie zvyšky, zvyšky, čo zostali po jarných mrazoch, múčnatke, po ľadovci, po drzých škorcoch. Oberajte a hrozno netlačte. O hodinu, o dve vám ponúkneme sýtu desiatu a keď bude hotovo, pochutnáte si i na neskorom obede...
Tak je to i u nás, dva-tri razy do týždňa a pravidelne v nedeľu sa zídu dva tucty oberačov. Ženy dôchodkyne, kamaráti, rodina, chlapci z Meremy. Obedy si všetci chvália. Fazuľové guláše, „vepřo–knedle–zelo“, koložvárska kapusta, bravčové zelerové závitky, moravský vrabec...
Minulú nedeľu bolo treba vymyslieť niečo nové. Podarilo sa. Manželka podávala pečenú papriku. Štyri plechy mäsovou fašírkou naplnených rôznofarebných paprík. Paprika bola chutná, šťavnatá, akurát korenistá. A tá náplň bola vylepšená sušenými hrozienkami a hríbmi. Podávali sa k nej varené zemiaky a popíjal sa iršajový rampáš. Plech sa „vylízal“, ľudia vyplatili a spokojnosť ovládla posed pod gaštanom v našej záhrade. Gazda sa poďakoval a požiadal prítomných o pracovné repete. „Príďte v utorok, oberáme leánku vo Firígloch...“
Tie oberačky su čarovne aj s drinou aj so všetkýmco k nim patrí. To sa potom spi.-:)