Ušanoval vinice na rovinách, stĺkol však veltlíny a rizlingy na kopcoch. Trápime i tešíme sa ďalej...
Naša záhrada je plná ovocia. Dozreli figy, hrušky, letné jablká, černice, žltne už iršaj i panónia. Zámerne som obišiel morušu. Tá je na prelome leta kráľovnou našich dvorov a záhrad. Ide o morušu čiernu, morušu trnavskú. Narátal som ich v Modre vyše stovky, a mnohé z nich sú pamätné. Moruša Štetkova, Zochova, Bakošova, Šimkova, Ružekova, Laudova...
Tá naša je ešte „mlaďoch“, má len tridsať rokov. Je však obsypaná veľkými červenofialovými plodmi, ktoré postupne dozrievajú. Oberať ich, to je veľké majstrovstvo. Buď ju vytočíte ako kliešťa alebo odstrihnete nožnicami. Inak sa zababrete. Naoberať za misku, to je večnosť...
Zjeme ich „len tak“, či urobíme z nich morušové košíčky. Je to prosté. Jemné linecké cesto vtláčame do košíčkových formičiek. Upečieme ich, necháme vychladnúť a potom vyklopíme. Plníme ich pudingom, šľahačkou a či bielkovým snehom. Náplň ozdobíme statnou morušou a košíček poprášime vanilkovým cukrom. Dva košíčky a deci vychladenej ružovej frankovky po obede. Nič lepšie mi nenapadá...
Ďakujem ti-:)