Ej, som to pobabrala!

A , marinujeho, oni sú tam trikrát - ja zošaliem :(

Nevadí! Sú také krásne, že sa na ne dá pozrieť aj trikrát.:-)

ďakujem, sa vraví - do tretice všetko dobré, ale ma to mrzí, nebola som si istá keď som ich tam dávala, neukázali sa mi pri pridaní, tak som si myslela, že robím chybu. no čo už...

mne sa zdajú najkrajšie zo všetkých čo tam sú

@arasidka
ja som ti napísala k tým vajíčkam-pozerám-a ono tam ništ..:-(
si zručná..vajíčka sú pekné..v tých cibuľových šupkách i ja -ale-tie krásne vzory-to už sa nedarí tak pekne..
želám ti veľa síl pri mame..a troška vzájpomnej radosti z dní-ktoré ešte spolu si užívate..

@radost , je to ťažké. Dnes navečer som prišla domov, zajtra večer som späť. Nedávno, je tomu niekoľko roov, mi povedala jedna sesternička , že najhoršie na tom všetkom je, že hoci je mama stále s ňou, je predsa duchom v inom svete, a najviac bolí to, že sa nemôžeš s ňou porozprávať tak, ako "predtým". Iste, ona počúva, a rada... rozprávam jej, ale je to akoby spoveď, že by sa ti na duši uľavilo. Ale nie je to vždy také zlé , lenže každým dňom častejšie.
Môj Al Rašid vedie domácnosť, nakupuje, varí, uprace. Syn poperie, niekedy aj ožehlí, ide im to, chlapcom mojím zlatým. Niekto by sa možno spýtal, prečo si mamu nevezmem domov. Aj tak bolo, mala moju izbičku pre seba, ale sa v nej strácala, v noci sme nemali pokoj ani jeden, lebo občas blúdila stratená. Tak som sa rozhodla, že ako mama vraví: "Doma je len doma", aj tak spravím. Horkýže, už ani tam nie je doma. Stále sa vracia v otázkach "k nej domov", ako to u nej vyzerá, a či sú okná dobre zatvorené..." , až po chvíli sa zasmeje a povie:" no vidíš, a já že som niekde u cudzích".
Ale nie je to také tragické, lebo nemá bolesti, iba trpí tým, že sa "stráca" v myšlienkach a pamäť pokrivkáva.
Niekedy sa zasmejeme, napríklad:" Ten dzedko, čo za tebu každý den chodzí na kávu, ten dze býva?" Prísne na mňa pozrie, lebo veď ona ako mama musí vedieť, čo to za chlapa každý deň behá za jej dcérou :))

A.... ďakujem vám veľmi pekne, sa mi uľavilo, už je to len jedenkrát!!!

a ešte trošku úsmevne: Reku, dzedko, šak ty za mnu chodzíš vácej, jak za slobodna. Už by bolo načase ma aj o ruku popýtat,ne?
A víš, čo, dzedko mój, ket to takto vydrží ešte dedem rokú, urobíme si rovno zlatú svadbu, nech ludé vidzá, že na to máme :)))

:-)
rozumiem tvojím slovíčkam..
moja mama tiež chce zomrieť doma-ani ku nám..ani k lekárovi..ani...tak chodíme my temer denne 5km tam a 5km späť na bicykloch..nuž-autom by to nešlo..to by sme na benzín minuli dôchodky..:-)
je bolestné-i ked roky sú-vidieť-ako sa sily strácajú..bolesti zväčšujú..
veľa síl..želám

Takí sme, a keď ešte nie sme - budeme, ak dožijeme :)

idem ta ja het, zase som to s tou "Aničkou" pobabrala, ale pri prvom pokuse mi to neprešlo, vraj je fotka veľká, tak som to zopakovala a zase je to tam dupľom. Prisahám pri holom pupku, že som si dnes nedala ani kalíšok, či inej pijatiky :)))

Veľa trpezlivosti @arasidka , síl do všedných dní ktoré určite nie sú ľahké.

je to ťažké, ale zároveň aj väčší kľud, keď zatvorím dvere na jej byte, ocitnem sa niekoľko desaťročí späť, iba otec chýba na tej jistej stoličke, ktorá stojí v kúte kuchyni, na ktorú si sadal každý deň, aby pozeral a bol po ruke, keď mama šila, aby jej mohol pomôcť so šitím, niečo rozžehlil, alebo jej len robil spoločnosť a uvaril jej kávičku